V nasledujúcom článku sa posnažím vysvetliť, prečo na prvý pohľad môj radikálny prístup, odmietanie štátu, akýchkoľvek nedobrovoľných interakcií, ich neustála kritika (čo zrejme veľa ľudí môže vnímať negatívne) je len môj kontinuálny pokus o neustále hľadanie a nadobúdanie vnútornej integrity. Aby som dokázal žiť sám so sebou, v súlade s mojím vnútorným presvedčením a morálnymi zásadami. Aby som sa ráno mohol pozrieť do zrkadla a nemal výčitky, že som niekomu ublížil, že robím niečo iné, čo cítim a pokladám za správne.
Podotýkam, že hľadanie vnútornej integrity je cesta, stále nekončiaci proces neustále novej konfrontácie s novými podnetmi a realitou.

Už relatívne dávno som prišiel na to, že lepší životný prístup ako všetkých odmietať a pripúšťať si k telu len časom overených ľudí, je byť od začiatku k všetkým milý a ústretový. A na čiernu listinu si pridávať až ľudí, ktorí vás sklamú alebo podvedú. Stále som totiž presvedčený o tom, že väčšina ľudí sú dobrí alebo sa takí snažia byť. A to všade na svete.

Časom som prišiel na to, že ešte lepší prístup je stáť si za svojimi vnútornými hodnotami a odmietať interagovať alebo spolupracovať s ľuďmi, ktorí konajú proti vaším vnútorným hodnotám (preto sme napríklad vo firme prestali pracovať pre štát).

Ľudia, ktorí sa s každým snažia byť za dobre, obvykle popierajú svoje vnútorné hodnoty, ak teda nejaké majú. A následne strácajú hodnotu seba ako človeka s pevnými morálnymi základmi.

Keď som mal 18 rokov, bol som prvýkrát voliť. Pokladal som to za správnu a nevyhnutnú vec. Neuvažoval som o tom a nechal som sa unášať davom. Keď som mal dvakrát viac rokov, tak som napísal blog, prečo nevolím a nepôjdem voliť.

S Jurajom Bednárom a ďalšími ľuďmi sme pár rokov potom založili SOIT, Spoločnosť pre Otvorené Informačné Technológie. Našim cieľom bolo komunikovať so štátom a presadiť v maximálnej možnej miere používané opensource software. Po veľa pokusoch o interakciu so štátnou sférou, sme prišli na to, že to celé nemá zmysel. A nebolo to na len základe jednej negatívnej skúsenosti.

Pred takmer 10-timi rokmi som sa stal libertarián, teda presne voluntaryistom. Uvedomil som si, že akákoľvek spoločnosť postavená na obojstranných dobrovoľných vzťahoch bude lepšia a civilizovanejšia ako tá, čo tu máme teraz — postavená na násilí a obrovskom množstve bezobetných trestných činov. 
Byť konzistentný voluntaryista znamená prirodzene odmietnuť násilný štát postavený na jednostranných nedobrovoľných interakciách.

Uvedomil som si, že dane sú krádež. A že to, že vás zlodej niečím obdarí, samozrejme nič na akte samotnej krádeže nemení.

Pôvodne ako odporca drog som prišiel na to, že eticky jediné konzistentné riešenie je ich kompletná legalizácia.

Založil som firmu v súlade s mojím vnútorným voluntaryistickým presvedčením — bez vynucovania a na dobrovoľných základoch.

Uvedomil som si, že ak chcem byť konzistentný voluntaryista, tak nemôžeme spolupracovať so štátom. Preto sme pred 4-timi rokmi ako firma pre štát prestali pracovať. A spustili sme iniciatívu www.nepracujemeprestat.sk, postupne v Čechách www.nepracujemeprostat.cz. 
Bolo to to najlepšie rozhodnutie, ktoré sme vo firme spravili. Po každom ďalšom skorumpovanom štátnom tendri a po každej novej štátnej regulácii obmedzujúce slobodu sa s ním len viacej stotožňujem.

S kamarátmi v Ztohoven sme si uvedomili obrovský liberalizačný potenciál krypto technológií a pred piatimi rokmi sme založili Paralelnú Polis v Prahe. Tento rok sme spustili Paralelnú Polis v Bratislave. Oba projekty pokladám za obrovský úspech, lebo sme demonštrovali, že alternatívny priestor v centre mesta dokáže fungovať bez akékoľvek štátnej podpory.

V Paralelnej Polis som objavil množstvo ďalších ľudí, pre ktorých je kľúčová vnútorná integrita. Je dôležitejšia ako peniaze či osobná sláva.

A uvedomil si, že to, čo nás v Paralelnej Polis všetkých spája, je hľadanie vnútornej integrity.

Tí z nás, ktorí sa stali anarchistami s radikálnymi názormi (ťažko vstrebateľnými pre bežnú populáciu) sú obvykle tí, ktorí svoju vnútornú integritu hľadajú a riešia najviac.

Je nám vyčítané, že odmietame vystúpiť z našej bubliny a snažiť sa o spoluprácu so štátom tu teraz. O jeho reformáciu.

Narušená vnútorna integrita je dôvod, prečo to nerobíme.

Pritom tých dôvodov, prečo nespolupracovať so štátom je množstvo. Nemusíte byť na to voluntaryista.

Skúste si predstaviť, či by ste spolupracovali s akoukoľvek súkromnou firmou s extrémne zlou reputáciou a prevalenými škandálmi, s neschopným vedením na čele s klamármi (týmto pozdravujem Andreja Danka), ktorá má jednostranne nevýhodné zmluvy voči svojim dodávateľom a každých pár rokov ich mení v ich neprospech.

Presne takto totiž momentálne funguje štát.

Potom sú len dve možnosti, ak napriek tomu všetkému so štátom spolupracujete:

1. Buď si vyššie popísané informácie dostatočne dobre len neuvedomujete.

2. Alebo si ich uvedomujete a v tom prípade máte zjavný problém so svojou vnútornou integritou (a/alebo ste zrejme pod vplyvom celoživotnej štátnej indoktrinácie).

Digitálna diktatúra na celom svete sa dlhodobo zhoršuje a to špeciálne aj vo vyspelých krajinách ako EÚ (máme cenzúru Internetu, schválili sme ‘data retention’ zákon umožňujúci plošné špehovanie hlavičiek akejkoľvek internetovej alebo mobilnej komunikácie, zákony vynucujúce poskytnutie hesiel a kľúčového materiálu, štátne špehovanie ľudí využitím sofistikovaných nástrojov ako FinFisher/Galileo, pokusy o regulácie kryptomien využitím KYC / AML, GDPR direktíva či najnovší copyrightový zákon schválený EÚ parlamentom zavádzajúci ďalšiu samocenzúru a množstvo iných).

Situácia je dosť porovnateľná so situáciou v 30-tych rokoch 20.storočia predvojnového nacistického Nemecka, ktoré sa každým rokom a každým novým slobodu-obmedzujúcim schváleným zákonom približovalo k dokonalejšej nacistickej diktatúre.

Aj napriek zjavnej nacistickej radikalizácii v tomto období (čo si väčšina inteligentných ľudí uvedomovala), obrovské množstvo ľudí si nedokázalo predstaviť akýkoľvek katastrofický scenár z toho vyplývajúci (napríklad vojnu) a množstvo veľkých svetoznámych firiem tento nacistický režim naďalej a dlhodobo podporovali.

Tí, ktorí odmietali pre štát pracovať alebo emigrovali, boli pokladaní často za zradcov národa. Títo ľudia odmietli ‘meniť systém zvnútra’ a spolupracovať so štátom na jeho zlepšení. A častokrát týmto rozhodnutím si zachránili svoj vlastný život.

Mohli by ste namietať, že porovnanie súčasnej situácie so situáciou s 30-tych rokov nacistického Nemecka je úplne prehnané.Dovolím si vás presvedčiť o opaku.

Digitálna sloboda za posledných 15 rokov extrémne utrpela a stále sa to zo strany (vyspelých!) štátov zhoršuje (tejto téme sa dlhodobo venujem vo viacerých mojich prezentáciách Najväčšia hrozba pre digitálne súkromie, Návrh zákona o spravodajských službách z pohľadu zásahov do súkromia, Internetové regulácie a cenzúra, Finfisher — top profesionálne štátne špehovanie, Ako štáty tlačia na bezpečnosť kryptomarketov, Najnebezpečnejšia hrozba pre vaše digitálne súkromie, GDPR, myšlienky, tak dobré, že musia byť povinné či moja posledná prezentácia Internet a jeho nepriatelia).

Podotýkam, že toto nie je len môj katastrofický subjektívny názor, ale podobne to vnímajú aj ľudia ako Tim Berners-Lee (človek stojaci za vznikom webu), populárny internetový spisovateľ Cory Doctorow či Jimmy Wales (autor Wikipédie).

Naopak nebola schválená žiadna regulácia, ktorá by nám dávala podstatne viac digitálnej slobody (ako sme mali na začiatku Internetu).

Štát robí všetko preto, aby ovládol náš digitálny svet. Našťastie vznikajú neustále nové a nové technológie, ktoré mu to znemožňujú:

• zaviedla sa cenzúra -> vznikli anonymizačné Tor/I2p siete
• schválil sa ‘data retention’ zákon -> rozšírilo sa používanie end-to-end šifrovanej komunikácie a hovorov
• zaviedlo sa plošné špehovanie finančných transakcií -> vznikli anonymné kryptomeny
• zavádzajú sa neustále regulácie zdieľanej ekonomiky -> vznikajú ich nové decentralizované varianty…

Intruzívnosť štátu do nášho súkromia, obzvlášť toho digitálneho je momentálne neakceptovateľná. Digitálna Orwellovská diktatúra nie je fenomén vzdialenej budúcnosti. Máme ju už teraz. A je stále horšia.

V Paralelnej Polis si túto skutočnosť dobre uvedomujeme.

Neveríme, že tento dlhodobo zhoršujúci sa proces ide zastaviť poslušným (a “konečne správnym”) hlasovaním raz za štyri roky alebo akoukoľvek spoluprácou so štátom na “konečne” lepšej legislatíve. Myslíme si, že skupiny, ktoré sa o to snažia, budú z dlhodobého hľadiska štátom zneužité (ako odborní konzultanti, ktorí boli oslovení a prizvaní na legitimizovanie ďalšej nezmyselnej regulácie).

Je potrebné si uvedomiť, že v tomto prípade totiž nejde o regionálnu slovenskú záležitosť.

Boj tradičných geograficky ohraničených štátov o zachovanie si moci nad novým globálnym virtuálnym svetom, do ktorého preniká väčšia časť ich obyvateľstva, je totiž na úrovni EÚ a celého sveta.

V Paralelnej Polis reflektujeme neustále zhoršujúci sa stav digitálnej slobody a neschopnosť demokratického systému tento stav z dlhodobého hľadiska zlepšiť.

Myšlienka paralelnej virtuálnej spoločnosti je momentálne akútna ako nikdy predtým. Sú to krypto technológie, vďaka ktorým máme práve teraz jedinečnú možnosť vytvoriť si nezávisle ostrovy osobnej a ekonomickej slobody, ktorú sme v reálnom svete už stratili.

Pre množstvo ľudí sme radikálni preto, že väčšina z nich si nedokáže tento výrazný posun spoločenskej paradigmy vôbec predstaviť.

Vystúpte zo svojej bubliny a skúste vojsť do tej našej.

My tú vašu totiž už poznáme.