Kapitalizmus má problém. Teda kapitalizmus, v ktorom je možné cez zákony si vylobovať obmedzenia trhu. Poznáte ho pod pojmom “crony capitalism”. Pred týmto problémom nechceme zatvárať oči, práve naopak, je to problém, ktorý by bolo vhodné čo najskôr z našej spoločnosti odstrániť. Mnohí, čo nás poznáte budete asi prekvapení, že kritizujeme kapitalizmus rovnako ako socializmus.

Socialistov často kritizujeme, kvôli snahe o kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov. Možné kritiky socialistov sú:

• Pozrite sa na krajiny, kde to zaviedli, napríklad Venezuela a uvidíte, že to nefunguje – zoštátnenie podnikov vedie k ekonomickej katastrofe.
• Socializmus funguje iba vtedy, keď sú ľudia dobrí a robia presne to, čo je morálne v súlade so socialistickou morálkou. K tomu sa nedajú donútiť inak ako premenou celej ľudskej rasy na morálnych socialistov alebo silou. A ani premena ani sila nefunguje.

V kapitalizme máme za cieľ mať motivácie, ktoré sú medzi sebou v súlade. Keď robíš dobré veci, budeš odmenený, keď robíš niečo zle, budeš potrestaný. Napríklad ak produkuješ najlepšiu zmrzlinu v meste, bude k tebe chodiť veľa ľudí a tí ti za ňu budú platiť, pretože je žiadaná. Nemôžeš si za ňu pýtať koľko chceš, pretože o ulicu ďalej je konkurencia, ktorá síce nie je najlepšia v meste – zatiaľ, ale ak má polovičné ceny, možno niekto uprednostní dve trochu horšie zmrzliny pred jednou najlepšou.

Toto všetko ale prestáva fungovať v prostredí, kedy podnikateľ na svojej receptúre vyladil všetko, čo bolo rentabilné a ďalšie investované peniaze už prinášajú menšiu hodnotu ako ísť za poslancami alebo zväzom mliekárenského priemyslu a vyskúšať jednu z nasledovných taktík:

• Moja zmrzlináreň je tradičná, na ochranu tejto tradície tohto mesta by bolo fajn zakázať v okolí mať akékoľvek zmrzliny, prípadne od nich vyžadovať licenciu, ktorá dokladuje 50-ročné skúsenosti najmenej troch generácií. Inak zmrzlinu predávať nemôže.
• Chceli by sme sa zregulovať a zvýšiť kvalitu. Niektoré zmrzliny používajú pokazené mlieko a hnusnú chuť prebijú množstvom cukru. Bolo by fajn mať pravidelné kontroly od špecializovaných zmrzlinárov, ktorí majú právo zavrieť prevádzku zo zdravotných dôvodov alebo z dôvodov nesplnenia štandardov kvality.
• Len slovenská / európska je tá pravá, zaveďme clo na zmrzlinové prášky z Číny, aj tak sú hnusné a kazia nám trh.

Prečo je toto problém kapitalizmu? Minimálne jedným z účastníkov je kapitalista. Tento problém rozoberal Russ Roberts s Michaelom Mungerom v skvelom dieli Econtalk o Crony Kapitalizme. Odporúčam si ho vypočuť, ale zhrniem tu nejaké argumenty.

V prvom rade, lobisti väčšinou nerobia nič nelegálne, čiže sa momentálne zaoberáme morálnou otázkou. Áno, niekedy sa stane, že príde shady mafoš s obálkou a regulácia je na svete, ale väčšinou to naozaj príde pekne zdôvodnené, s marketingovým prieskumom ako zrovna táto regulácia danému politikovi zvýši preferencie. Čiže nemusí ísť o priamy úplatok. Tento proces komunikácie preferencií je bežný na celom svete, v akokoľvek rozvinutej demokracii. Len niekedy to nie sú obálky, ale konferencia výrobcov fair-trade tradičnej zmrzliny, ktorú otvára premiér.

Ak to teda nie je nelegálne (a teraz sa bavíme o legálnej časti crony kapitalizmu), vytváranie rent-seeking príležitostí, obmedzovania konkurencie a zvyšovanie bariér na trhu je minimálne morálne otázne.

V skutočnosti je kapitalizmus aj morálny systém – odmeňovať ľudí za to, čo vyprodukujú na základe toho ako si tento produkt cenia iní.

Príklad: Kultúra

Jedným z príkladov nekonečnej diskusie je kultúra. Podľa mňa kultúra je obyčajný crony kapitalizmus, taký ako akýkoľvek iný. V jednej diskusii diskutujúci tvrdil, že štát musí podporovať filharmóniu, lebo je to drahá vec, nie sú to fidlikanti, ktorí cez deň pracujú v korporácií ako projektoví menežéri a večer vystupujú s filharmóniou. Hrať na takej úrovni na hudobný nástroj je veľmi náročná plnohodnotná práca. A ak by filharmóniu nedotoval štát, stál by lístok na jeden koncert niekoľko stoviek eur.

Toto celé je samozrejme pravdepodobne pravda – aj náročnosť práce aj to, koľko by stál lístok (ibaže by pokrytie nákladov vyriešili inak – hrali by vo väčšej sále, teda cena jedného lístka by mohla byť menšia, zmenili by formu, predávali by nahrávky alebo by si našli súkromného mecenáša).

Pozrime sa na to ale z pohľadu konkurenta – inej kultúrnej akcie, napríklad súkromného divadla. A predstavme si, že náhodou nie je podporované zo štátnych grantov. Jeho večerné vystúpenie tak je možno drahšie ako lístok do filharmónie (pozerám, že 10€-15€ je bežná cena lístka, nie je to inak úplne pre sociálne znevýhodnené skupiny, aj keď študenti majú zľavu). Divadlo tiež potrebuje zaplatiť hercov a nie len za vystúpenie, ale aj za trénovanie a kontinuálne zlepšovanie. Ale vďaka tomu, že filharmónia, ktorej náklady sú v stovkách eur na diváka na jedno vystúpenie dodá kvalitný program za zlomok koncovej ceny (aj keď náklady znášajú paradoxne aj tí herci divadla), je to úplne rovnaký crony kapitalizmus ako si vylobovať zvýšené clo na repku olejnú, ak ju pestujete. Či už urobíte seba lacnejším alebo konkurenciu drahšou, v konečnom dôsledku časť nákladov na produkciu presuniete na daňového poplatníka. Politik má samozrejme slogan na billboard.

Čo s tým? A tu sa dostávame k jadru veci. Jedna možnosť je povedať, že kapitalizmus zlyhal, každý kapitalizmus vedie do cronyizmu. Ukážte mi jednu krajinu na svete, kde vládne čistý kapitalizmus, nijak nepoznačený takýmto druhom vylobovaných regulácií. Pravdepodobne ho nenájdete. Takže namiesto toho, aby sme priaznivcov voľného trhu poslali na výlet do Somálska alebo poukázali na to, že kapitalizmus vždy zlyhá, lebo sa premení na svoju crony mutáciu, bolo by fajn pozrieť sa, či nemáme iné možnosti. Nie argumentačné, ale reálne.

Môžeme to urobiť napríklad tak, že si uvedomíme dosť výrazný kultúrny rozdiel a to, že kultúra môže konvergovať k znižovaniu cronyizmu. Sú krajiny, kde je to bežnejšie a kde je to menej bežné. Sú dokonca odvetvia, kde je to stále menej bežné. Kebabové stánky zatiaľ až tak crony kapitalizmu neprepadli. Bitcoinové zmenárne tiež zatiaľ až tak vo väčšine krajín nelobujú. Ale všetko sa môže zmeniť.

Ako to zmeniť?

Kultúra sa dá zmeniť. Je to síce ešte pomalší proces ako zmeniť vládne štruktúry, ale ide to. Ak sa na svet pozrieme takto:

Nejde samozrejme o univerzálnu pravdu, ale toto zjednodušenie nám pomôže. Príroda sa hýbe (mení) pomalšie ako kultúra. Kultúra je pomalšia ako systémy vládnutia a riadenia. Tie sú pomalšie ako infraštruktúra. Nad tým je pomerne rýchly obchod a móda je najrýchlejšia. Mnohé problémy sú spôsobené na nejakej vrstve, ale dajú sa vyriešiť na inej. Príkladom môže byť nástup fajčenia u žien a postupný pokles množstva fajčiarov. O pokles fajčenia sa snažili vlády rôznymi spôsobmi – daňami, osvetou a podobne. Ale vyriešila to móda – fajčiť jednoducho už nie je kúl. Skúste prísť do hipsterskej kaviarne – kľudne von na terasu – a vypýtať si popolník. Možno ho ešte dostanete, ale je jasné, že nie ste praví hipsteri. Fajčenie jednoducho prestáva byť v móde.

Takže ako zmeniť kultúru? V prvom rade sa pozrime, či musíme meniť kultúru alebo nám pomôže nejaká iná vrstva. A potom zistíme, či sa to nedá nejak “hacknúť”.

Náš recept na hackovanie kultúry

Pekné je ísť príkladom. V prvom rade sme sa ako občianske združenie zapojili do iniciatívy Nepracujeme pre štát. Aj keď jednou z častí Paralelnej Polis je umenie, odmietame sa zúčastňovať umeleckých projektov financovaných zo štátnych alebo európskych peňazí. Nie je to ani tak morálny postoj (aj keď ten je u väčšiny našich členov dôležitý), ale skôr snaha ukázať alternatívu. Pre štátom sponzorované umenie je množstvo štátnych galérií, múzeí, koncertných hál, divadelných priestorov, verejnoprávnych médií.

Kam ale má ísť umenie, ktoré nie je so štátom zviazané? Čo keď niekto chce tvoriť bez toho, aby sa musel zaoberať kto bude v komisii a aké asi umenie sa im páči, či nie je príliš kontroverzný, ale tak akurát, aby dostal grant?

Samozrejme, na takéto umenie sú kladené oveľa väčšie požiadavky. Namiesto komisii sa musí zapáčiť ľuďom – a veľmi veľa ľuďom. Ale budeme radi, keď práve takíto umelci prídu k nám do Paralelnej Polis a skúsia si priamy kontakt s ľuďmi, pre ktorých to umenie robia.

Mnohé umelecké smery a hlavne žánre sa snažia o zníženie úrovne mediácie. Médiá spôsobujú presný opak. Ako ďaleko sme od autora, od myšlienky od umenia? Ak sa pozeráme na obraz v galérií, je to menej mediované, ako keď sa pozeráme na kamerový záznam obrazu v galérii (pekné čítanie na tému mediácie v umení je Immediatism od Hakim Bey).

Jednou z foriem mediácie je aj oddelenie spätnej väzby od zákazníkov, od trhu. Môžeme mať umenie, ktoré sa nám páči, ale možno existuje a bolo zmodifikované práve preto, že sa prispôsobilo zdroju financovania. Toto samozrejme môže nastávať aj opačne, ľudia nadávajú na “komerčné” umenie, ktoré produkuje pop hviezdy. Na druhej strane, pop nie je ovládaný žiadnymi komisiami a je to istým spôsobom priamejšie umenie, aj keď je samozrejme inherentne populistické. Samozrejme, Madonna spievajúca z Fun rádia pravdepodobne bude o dosť vzdialenejšia ako štátny umelec, ktorý vytvoril sochu, pred ktorou stojím a môžem sa jej dotknúť. Otázka je, aká socha nevznikla práve vďaka tomu, že filter bola nejaká komisia a nie zákazník (ja). Čo keby som mohol byť v komisii, ktorá rozhoduje o tom, či sa umenie vytvorí alebo nie ja? Čo keby som mohol hlasovať tak, že si niečo od daného umelca kúpim? Samozrejme, ako spotrebiteľ som motivovaný míňať čo najmenej a preto ma súčasný systém tlačí do toho, aby som podporoval umenie, ktoré je financované z grantov – je lacnejšie. Lenže nie je umenie ako umenie – socha, ktorá vznikla práve vďaka mne a neprešla komisiou má časť mojej kreatívnej energie (niečo som vyprodukoval, aby som na nej mohol finančne participovať). Teda táto socha má niečo zo mňa, sme si bližší.

Späť k Paralelnej Polis – jeden z dôvodov, prečo podporujeme umenie, ktoré nie je financované štátom je ten, že umenie v paralelnej spoločnosti potrebujeme. A myslíme si, že mu treba dať šancu. Crony kapitalisti, ktorí si vybavia grant sú samozrejme podnikatelia, ktorí sú motivovaní svojim vlastným záujmom. Je často jednoduchšie presvedčiť jednu komisiu ako 1000 ľudí, že moje umenie má hodnotu. Umelci sa samozrejme ako “crony kapitalisti” väčšinou nevidia, robia najlepšie čo vedia a crony kapitalisti sú tí zlí veľkopodnikatelia, čo predajú úrodu obilia do štátnych rezerv, nie umelci, ktorí robia sochy alebo hudbu. Ale je v tom skutočne rozdiel? Veď kultúrne fondy sú na kultúru. Áno, aj štátne rezervy obilia sú na to, aby v nich bolo od niekoho obilie. A regulácia ekologickej efektívnosti práčok sa nevolá “nariadenie na vyradenie konkurencie, ktorá nemá peniaze na certifikačný proces”, ale “nástroj na zníženie dopadu elektroniky na životné prostredie”. Aj plné štátne rezervy potravín, aj kultúra aj zníženie dopadu elektroniky je šľachetný cieľ. Spája ich ale motivácia zarobiť bez dodania priamej služby tomu, komu hodnotu prinášam. Alebo obmedzenie konkurencie.

Ak tvrdíme, že úroveň cronyizmu je závislá od kultúry, našou úlohou je vytvoriť priestor, ktorý toto “neštátne” umenie s náručou prijme. To neznamená, že sa na iné projekty, aj umelecké musíme pozerať škaredo. Aj my radi chodíme na koncerty, máme radi umenie a hudbu všetkých typov. Ale zároveň potrebujeme pre svoju pohodu mať pocit, že prispievame k lepšiemu svetu a lepšej kultúre.

Nefunkčné riešenia

Samozrejme, ďalšou možnosťou je odvolávať sa na to, že “musia sa zmeniť ľudia” alebo “zakážeme cronyizmus”.

Prvý argument, že vlastne zmeníme každého konzumenta a každého crony kapitalizmu apelom na ich morálne hodnoty je podobný argument ako presvedčený komunista, ktorý vysvetľuje, že každý si bude brať zo spoločného len toľko koľko produkuje, ale produkovať bude podľa svojich najlepších schopností. Počíta to s tým, že sa dostaneme z nejakého larválneho štádia ľudstva do krásnej komunistickej idylky, kde všetci majú všetko a všetci pracujú.

Nefunguje to ani v prípade komunizmu a nebude to fungovať ani v prípade kapitalizmu. Ak je lobovanie regulácií výnosná biznis taktika, podnikateľ ju bude robiť a náš morálny apel im nepomôže.

Druhý spôsob je “zakážeme to”. Zakážme cronyizmus v ústave. Každý crony kapitalista pôjde do basy. No, v prvom rade, ústava je dokument, ktorý podlieha presne rovnakým tlakom. Ak crony kapitalista vidí v tomto prístupe ziskový biznisplán, je dosť možné, že keď sa spojí s niekoľkými kolegami, našetria aj na zmenu ústavy, ktorá to povolí. Ak sa to nepodarí, tak cronyizmus zmení podobu. Od lobovania neziskovkami alebo profesnými združeniami prejdú na iné módy – staré dobré uplácanie politikov (takmer všade, kde sa deje je zakázané, takže tie tresty až tak nefungujú). Alebo vydieranie. Alebo samoregulácia vrámci odvetvia, kartelové dohody.

Funkčné riešenie

Dobre, ale ako zmeniť kultúru, ak nepočítame so zmenou ľudí? Kde je kultúra, ak nie v ľuďoch?

Trik je v otočení otázky – a aplikovanie tohto triku je vysoko praktické, žiadna filozofia. Namiesto toho, aby sme museli povedať “musia sa zmeniť ľudia” môžeme povedať “tí ľudia, ktorí to chápu, môžu medzi nás”. Prakticky je teda našou snahou vytvorenie paralelnej kultúry. Teraz nehovoríme len o kultúre v zmysle umenia a ľudovej zábavy. Hovoríme aj o podnikateľskej kultúre.

Chápeme, že niektorým to ide jednoduchšie cez cronyizmus a lobovanie. Chápeme, že je to možno legálna a optimálna cesta pre akcionárov firiem alebo aj jednotlivých umelcov-podnikateľov. Ale my nechceme zaviesť nejaký mystický dokonalý kapitalizmus, my chceme dnes žiť v spoločnosti a v prostredí, kde cronyizmus nie je morálne odmeňovaný. A preto vytvorenie paralelnej spoločnosti, kde je takýto prístup interne odmietaný a naopak dobrovoľné vzťahy sú podporované znamená vytvorenie paralelnej kultúry, ktorá je založená na iných hodnotách.

Týka sa to samozrejme aj paralelného umenia, do ktorého vítame všetkých super umelcov, ktorí sa rozhodnú skúsiť to inak. Ak vás z grantov bolí hlava, namiesto tvorenia píšete nejaké desiatky strán papierov a úspech vášho projektu závisí od nejakej komisie, kde sú ľudia, ktorí vášmu umeniu nerozumejú, pridajte sa k nám. Možno mu tiež nebudeme rozumieť a nič negarantuje to, že sa bude páčiť nám. Ale my nie sme štát – možno vás privítajú niektorí členovia paralelnej spoločnosti, ktorým sa vaše umenie bude páčiť. A veľmi v pohode nám môžete ukázať prostredník a do paralelnej spoločnosti sa môžete zapojiť aj v inom priestore, paralelná spoločnosť nie je len naša budova na Kominárskej alebo v pražských Holešovicích.

Paralelná spoločnosť je tvorená ľuďmi. Takže namiesto toho, aby sme počítali s tým, že sa všetci ľudia zmenia do svojej paralelnej spoločnosti privítame len tých, ktorí už nejakú cestu prešli – ostatným radi v ceste pomôžeme. Paralelných spoločností je však veľa. Môžete sa pripojiť k nám – je to jednoduchšie ako by ste si mohli myslieť. Ale radi budeme aj ak vytvoríte vlastnú. Paralelné Polis začínajú vznikať po celom svete, momentálne okrem otvorených priestorov v mestách Bratislava a Praha vznikajú Košice a Barcelona. Paralelných spoločností ako takých vzniká obrovské množstvo. Niektoré ani nemajú názvy a väčšina si neuvedomuje, že tvoria paralelnú spoločnosť. Na celom svete vznikajú ostrovy slobody a ostrovy pozitívnej deviácie. Ak chceme spoločnosť, ktorá je lepšia a ak problém začína v kultúre, ktorej zmena je extrémne pomalá, môžeme si vytvoriť vlastnú kultúru a vezmeme tam len ľudí s určitou kultúrou. Takto vznikne niekoľko vrstiev kultúry, v mnohom sa budú prekrývať, ale v mnohom sa od tej hlavnej budú odlišovať.

Paralelná spoločnosť je tvorená skupinou ľudí, ktorí majú podobné hodnoty, pravidlá, internú dôveru, životnú filozofiu a spoločné ekonomické interakcie.

Ak nemôžeme zmeniť všetkých ľudí, vymeníme tie spodné vrstvy – vytvoríme si paralelnú spoločnosť s paralelným spôsobom na zabezpečovanie spoločenských interakcií, paralelnou kultúrou a paralelnou ekonomikou. A na tom celom je krásna jedna vec – už sa to deje a to dokonca bez toho, aby väčšina participantov v paralelných spoločnostiach vôbec niekedy počula niečo o paralelných riešeniach. Proste niečo nefunguje, tak sa rozhodli urobiť riešenie, ktoré funguje.

Vitajte v našom …alebo vašom… paralelnom vesmíre, kde čas plynie rýchlejšie, morálka, kreativita a produktivita sú odmeňované a spoločnosť ide vďaka sieťovým efektom dopredu.