Keď sme na stránkach Paralelnej Polis zverejnili prvý diel článku o tom ako sa na Slovensku zavádza diktatúra čínskeho typu, nečakali sme, že budeme behom tak krátkeho času svedkami ďalších drastických zásahov do našej slobody a súkromia. Taktiež sme nečakali, že štvrtý diel napíšeme len niekoľko dní po vydaní tretieho dielu. Vyzerá, že vláda (slovenská aj európska) nezaháľa a namiesto riešenia najväčšej zdravotnej a ekonomickej krízy za posledných pár desiatok rokov sa venuje zavádzaniu diktatúry čínskeho typu.

Slovenský premiér vládne cez Facebook a obľubuje tlačidlo Block – používa ho napríklad, keď sa niekto opýta úplne normálnu seriózne mienenú otázku o dostupnosti dát o infekciách, ktoré by mohli odborníkom pomôcť. Táto vláda mala v programe dokonca rozvoj OpenData. Open Data s prístupom k surovým štatistickým podkladom nielenže nemáme, ale ak sa na ne niekto opýta, je zablokovaný. Tomuto premiérovi chceme dať veľké tlačidlo “Block”, ktoré ale nezablokuje niečo len na premiérovom Facebooku, ale na celom Internete? Naozaj? A aká bude nová vláda? Čo ak sa novým predsedom vlády stane napríklad pán Kotleba, Uhrík alebo Ľuboš Blaha? Každý zákon by sme mali vnímať optikou toho, ako zabezpečí slobodu v čase, keď je pri moci niekto, koho nemáme radi.

Vitajte pri štvrtom pokračovaní našej série článkov.

Internetová cenzúra sa rozširuje

Cenzúra Internetu na Slovensku nie je nič nové. Podľa platnej legislatívy je možné u nás zablokovať konkrétne webové stránky už pár rokov (viac informácií na stránke Internet bez cenzúry). Zákon bol prijatý s cieľom blokovať nelegálny hazard, aby ostali príjmy z hazardu na Slovensku. K 16.11.2020 máme na Slovensku hutný 23-stranový zoznam zakázaných stránok. Daňoví poplatníci nedobrovoľne prispeli na trhový boj licencovaného online hazardu voči nelicenovanému, a samozrejme úplne zbytočne. Zapnutím protokolu DoH (DNS over HTTPS) vo vašom obľúbenom prehliadači sa uvedená cenzúra dá totiž triviálne obísť.

Keďže cenzúra sa s časom vždy len rozširuje, teraz prichádza nová, podstatne komplexnejšia legislatíva s príslušným úradníckym aparátom a postupom na cenzúru konkrétneho obsahu.

Návrh novely zákona o kybernetickej bezpečnosti (nájdete pod linkom “Vlastný materiál”) je momentálne vo fáze vyhodnocovania medzirezortného pripomienkového konania (ktoré už skončilo) a blokovanie obsahu ukotvuje legislatívne. Ak si myslíte, že je to len chybička krásy, ktorá sa tam objavila omylom a určite to po tejto fáze na základe množstva pripomienok z novely zákona vyhodia, asi vás sklameme. Vláda má s touto novelou zákona veľké plány. V rovnakej fáze vyhodnocovania medzirezortného pripomienkého konania je už aj vládny materiál “Koordinovaný mechanizmus odolnosti Slovenskej republiky voči informačným operáciám”. Je k nemu pomerne dosť pripomienok verejnosti, aj ostatných rezortov.

Samozrejme, aby takúto cenzúru internetu štát mohol schváliť, potrebuje k tomu urobiť “ľúbivé tanečky” o hybridných hrozbách a obhájiť, že sa nejedná o obmedzovanie slobody prejavu. Alebo teda iba “tak trochu”.

V poslednom našom článku sme vysvetlili, že hľadať rovnováhu medzi ochranou súkromia a bezpečnosťou (kedy tretia strana bude mať vždy prístup k end-to-end šifrovanej komunikácii) je technicky nerealizovateľný nezmysel. “Hľadanie balansu” je ale vyzerá, že obľúbená alibistická činnosť medzi úradníkmi a aj v tomto prípade sa snažia nájsť rovnováhu medzi “krokmi, ktoré musia byť v súlade s ľudsko-právnou legislatívou a nikdy nesmú oslabiť slobodu slova a neobmedzený prístup k informáciám, základným ľudským slobodám garantovaným Ústavou SR.” a cenzurovaním toho, čo príslušný úrad klasifikuje ako nebezpečný hoax alebo “prvok informačnej operácie”.

Podľa tohto návrhu sa za slobodu prejavu nepovažuje napríklad “Poskytovanie nepravdivých informácií o udalostiach a zneužívanie slobody prejavu na páchanie násilia…” (aj keď žiadne skutočné násilie nepáchate). Obmedzenie slobody prejavu (znova podľa vládneho materiálu) je možné iba, keď sú splnené všetky podmienky: je to vymedzené v zákone, ide o legitímny účel (“ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochrana verejného zdravia a mravnosti, napr. z dôvodu ochrany povesti iných je zakázané šírenie nepravdivých informácií o niekom inom”) a je to opatrenie, ktoré je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (“posudzuje sa ad hoc, zohľadňuje sa obsah prejavu a záujem verejnosti o danú vec – t. j. či a prečo je pre spoločnosť významné vedieť obsah prejavu”).

Aby si to úradník zjednodušil, vytvoril rovno kategórie “prvkov informačnej operácie” (ide o časť 1.2 vládneho materiálu). Uvádzajú tam tieto:

• Falošné správy
• Hoax
• Propaganda (“informácia, idea, názor alebo vizuálny materiál, ktorý je vytvorený a distribuovaný s cieľom ovplyvniť názory ľudí. Nie je postavená iba na polopravdách alebo nepravdách, ale aj pravdivých faktoch, no vždy je zaujatá smerom k propagácii určitej strany alebo názoru. Snahou je tak navodiť objektivitu, ide však o jednostranný naratív, ktorého cieľom je presvedčiť a nie informovať”)
• Konšpiračná teória (“teória, ktorá vysvetľuje udalosť alebo súbor okolností ako výsledok tajného sprisahania (konšpirácie) zvyčajne malou mocnou skupinou osôb. Takouto skupinou má byť zväčša vláda, predstavitelia tajných spolkov, organizácií alebo spravodajských služieb, jedna alebo viacero spoločne pôsobiacich firiem alebo predstavitelia štátov, národov alebo náboženstiev, či dokonca mimozemské civilizácie. Konšpiračné teórie odmietajú všeobecne akceptované vysvetlenie týchto udalostí.”)
• Paródia a satira – (“v kontexte IO sa paródia a satira využívajú na agresívne šírenie zavádzajúcich informácií alebo na zosmiešňovanie a kritizovanie cieľa (osoby, skupiny ľudí, názoru apod.), ktorá presahuje bežný rámec tohto žánru.”)
• Dezinformácia
• Malinformácia (“informácia, ktorá je založená na realite, šírená zámerne s cieľom spôsobiť ujmu osobe, organizácii alebo štátu, napr. uniknuté informácie, nenávistné prejavy, obťažovanie”)

Mnohé z týchto súčastí sú však problematické, uvádzame pár dôvodov prečo:

Konšpiračná teória – predstavte si, že by existovalo tajné sprisahanie vo vedení policajného zboru, ktorého by sa zúčastnila malá mocná skupina osôb. Sci-fi? Otvorte noviny. Tak odteraz takéto konšpiračné teórie môžete šíriť asi iba ak sú opečiatkované vládou alebo súdom. Vysvetliť udalosť ako konšpiráciu nie je v skutočnosti zlé, konšpirácie v realite nastávajú bežne. Práve naopak, mali by sme o nich vedieť. Keďže médiá, aj bežní ľudia zohrávajú dôležitú kontrolnú úlohu v odhaľovaní konšpirácií a následnom zisťovaní, či sú pravdivé alebo nie, je dôležité, aby informácie o konšpiráciách mohli ľudia slobodne publikovať bez hrozby zablokovania – a samozrejme by mala byť možná ich kritika a vyvracanie, aby sme sa mohli vyjadrovať ku konšpiráciám, ktoré sú vymyslené. Je potrebné tiež poznamenať, že veľa konšpirácii bolo nakoniec pravdivých.

Falošné informácie – ich vnímanie je veľmi subjektívne, čo sú alebo naopak nie sú falošné informácie. My za šírenie “fake news” pokladáme napríklad štátnu propagandu, ktorá zamlčuje, že sociálne poistenie je nedobrovoľná pyramídová hra a všetkým občanom sľubuje, že sa vďaka platbám do sociálneho poistenia dožijú solídneho dôchodku. Ako by úrad túto dilemu vyriešil, keďže tento problém vidí hneď niekoľko vládnych politikov súčasnej vlády. Môže byť na ich podnet šírenie tejto falošnej informácie o dôchodkovom systéme ďalej propagované štátom alebo túto informáciu tiež treba zablokovať?

Malinformácia – skutočná informácia šírená zámerne s cieľom spôsobiť ujmu. Môže sa za takúto informáciu považovať napríklad pravdivá informácia o programe politickej strany, ktorej jasným cieľom je poškodiť danú politickú stranu napríklad tak, že dosiahne horší volebný výsledok? Vadí to, ak je to pravdivá informácia?

Paródia a satira – zakážeme každé memečko? Koľko memečiek sa využíva na zosmiešňovanie a kritizovanie cieľa? Samozrejme, musela by presahovať bežný rámec tohto žánru, čiže povolené sú len memečka ktoré sú nudné a bežné?

A samozrejme propaganda – materiál vytvorený za cieľom ovplyvniť názory ľudí. Môže obsahovať aj pravdivé informácie!

O tomto všetkom bude rozhodovať úradník. Určite sa dá odvolať, však? Paragraf 27a navrhovanej novely zákona o kybernetickej bezpečnosti v písmene 6 hovorí: “Rozhodnutie úradu o blokovaní je konečné”.

Zneužitie anti-fake news / hoax legislatívy

Asi budete trochu prekvapení, keď vám povieme, že jedna z prvých krajín, ktorá schválila koronavírusovú anti “fake news” legislatívu bolo Rusko. Za šírenie “hoaxov” o koronavíre môžete dostať trest až 5 rokov s pokutou až 2 millióny rublov (cca $25,000). A trvalo len necelý týždeň, kým nová schválená legislatíva bola zneužitá na kriminalizáciu ruskej aktivistky Anny Shushpanovovej a jej zhabanie počítačov a mobilu ruskou políciou po tom, ako si dovolila zapochybovať o karanténe na miestnej klinike. A bolo to tiež Rusko, ktoré sa dohodlo spolu so Severnou Kóreou bojovať spoločne proti „fake news“.

Podobná situácia je v Indii, kde bolo už viac ako 100 ľudí zatknutých za šírenie koronavírus “fake news”, či v Singapure, kde za šírenie “fake news” o koronavíre hrozí trest až 10 rokov väzenia a milión dolárov pokuty, čo vyvolá vážne obavy obzvlášť v singapurskej akademickej obci ohľadom publikovania akéhokoľvek výskumu. Veľa krajín ako napríklad Nigéria sa Singapurom inšpiruje v zavádzaní obdobnej drakonickej legislatívy.

Kriminalizácia ľudí za šírenie “fake news” ohľadom koronavíru prebieha momentálne v Malajzii, Thajsku, Kambodži, Iráne, Bosne, Spojených Arabských Emirátoch či Vietname. Všimnite si, že na tomto zozname nefiguruje veľa slobodných krajín. Naopak, sú to krajiny, kde dlhodobo dochádza k potlačovaniu ľudských práv. A práve do tejto “ligy majstrov” s nie najlepšou reputáciou s novou anti “fake news” legislatívou ašpirujeme.

V krajinách s veľkou slobodou slova ako napríklad USA je uvedená anti “fake news” legislatíva protiústavná (porušujúca rovno prvý článok americkej ústavy). Preto napríklad žaloba Washintonskej ligy pre väčšiu transparentnosť a etiku (WASHLITE) voči Fox News za šírenie hoaxov a konšpiračných teórií o koronavíre, bola zhodená zo stola. Toto rozhodnutie sa nemusí všetkým páčiť. Je ale kľúčové na to, aby bola v súčasnosti aj v budúcnosti zachovaná sloboda vyjadrovania a nedochádzalo k podobnému zneužitiu ako momentálne nastáva v Rusku, Iráne či iných krajinách.

Môžete argumentovať: Ale toto sa nedá porovnať! My máme demokratickú vládu, ktorá tento zákon na rozdiel od ruskej určite nezneužije.

Tak toto môžete tvrdiť maximálne teraz, pokým k zneužitiu ešte nedošlo. Ale keďže nikto z nás nevie predpovedať budúcnosť, nemáme šancu vedieť či uvedená legislatíva nebude zneužitá v budúcnosti. Totiž už teraz máme dôkazy toho, že k jej zneužitiu v rôznych štátoch došlo prakticky hneď po jej zavedení. Obzvlášť, keď jeho interpretácia sa môže časom s každou vládou meniť.

Boj štátu proti hybridným hrozbám nie je zďaleka záruka zachovania pro-demokratických hodnôt. Naopak, môže to byť silný nástroj zneužitia.

Čo robiť proti škodlivým konšpiráciám?

Ľudia už pritom poskytuje riešenia pre tých, ktorí nemajú čas a chuť konšpirácie vyvracať a nechcú byť nimi nachytaní. Existujú služby ako konspiratori.sk, ktoré zbierajú stránky s konšpiračnými webmi. Ak používate prehliadač Chrome, môžete si dokonca nainštalovať rozšírenie prehliadača, ktoré vás upozorní v prípade, že navštívite konšpiračný web z tejto databázy. Tu je vhodné upozorniť, že aj samotný tvorca tohto rozšírenia, spoločnosť WebSupport, hostuje niektoré z týchto konšpiračných webov. Na oficiálnej stránke WebSupportu venovanej tomuto plug-inu sa dozviete:

“Internet je úžasný a slobodný priestor. Zorientovať sa v množstve obsahu nie je vôbec jednoduché a my si uvedomujeme, že aj na našich serveroch bežia stránky, ktoré šíria falošné správy, nedôveryhodný obsah, alebo propagandu. Žiaľ, nie je v našich silách, aby sme takýto obsah monitorovali, ani svojvoľne rušili stránky. Práve preto venujeme všetky príjmy od vlastníkov webov (z databázy konspiratori.sk) Slovenskej debatnej asociácii.

Okrem toho považujeme za dôležité na tieto weby upozorniť. Preto sme sa rozhodli vytvoriť rozšírenie pre Google Chrome, ktoré môže ktokoľvek z vás nainštalovať svojim blízkym, prípadne z neho vytvoriť port pre ostatné prehliadače.” 

Myslíme si, že tento prístup je správny. Aj pre hostingovú firmu je dôležité to, že Internet je úžasný a slobodný priestor. A to dokonca do takej miery, že sú ochotní pokračovať v dobrovoľnom zmluvnom vzťahu s konšpirátormi. Tento fakt chcú trochu “odčiniť” tým, že takéto výnosy venujú neziskovej organizácii. A samozrejme samotné webové rozšírenie je skvelé a dúfame, že sa bude rozširovať aj do mobilných prehliadačov, prípadne ako riešenie pre dobrovoľné blokovanie stránok, napríklad pomocou dobrovoľnej voľby blokujúceho DNS servera. Podobný prístup používa služba OpenDNS, ktorá chráni pred stránkami s malware.

Na rozhodnutí blokovať konšpirácie, napríklad pre starších rodinných príslušníkov, ktorí sú zvyknutí na stav “keď to niekde píšu, asi to bude pravda”, nie je nič zlé. Internet je pre nich nové miesto plné nástrah – a to nielen informačných bludov, ale aj rôznych podvodných reklám, “šmejdov” a podobne. Trh poskytuje mnohé produkty a riešenia – antivírové, antimalware riešenia, filtre obsahu a podobne. Aj my si myslíme, že Internet je plný nástrah a sami používame blokovanie obsahu.

Pre zachovanie slobody prejavu je však dôležité, aby o blokovaní obsahu nerozhodoval štát – ktorý môže byť práve predmetom danej informácie. Aby ľudia mohli slobodne a verejne kritizovať štát, vrátane zverejňovania skutočných konšpirácií, ktorých sme od získania slobody v roku 1989 zažili niekoľko. Vďaka niektorým nakoniec pravdivým konšpiráciám, ktoré vyšli na svetlo sveta, dokonca masy vyšli do ulíc.

Technická a ekonomická realizovateľnosť

Prvým problémom projektu je ekonomická udržateľnosť. Vytvoriť novú stránku a zaregistrovať novú doménu alebo blog na existujúcej platforme nestojí takmer nič. Vytvorenie blogu na blogovacej platforme medium alebo steemit je zdarma. Samozrejme, nákladom je propagácia novej adresy sídla webu so škodlivým obsahom. Aj táto propagácia je však relatívne lacná – jednak sa v konšpiračných kruhoch adresa šíri pomocou sociálnych sietí – a to nielen verejných internetových sociálnych sietí ako Facebook alebo Twitter, ale aj pomocou reálnych sociálnych sietí (“Čau Jano, počul si, že XYZ zase zakázali? Teraz sú na ABC! Šír ďalej!”). Okrem toho existujú súkromné diskusie (WhatsApp alebo Signal skupiny), ktoré sú end-to-end šifrované a v prípade aplikácie Signal dokonca nie je prevádzkovateľovi ani jasné, kto sú členovia tejto skupiny.

Regulátor tak míňa vzácne zdroje – na strane štátnej správy aj prevádzkovateľov infraštruktúry – na nevyhrateľnú hru “vypni jednu kópiu, vzniknú tri nové”. Jednoduchosť publikovania informácií za takmer nulové náklady je jednou z hlavných inovácií Internetu.

Technická realizovateľnosť je ešte zložitejšia. Informačné zdroje s informáciami, ktoré by štát chcel zakázať totiž vôbec nemusia byť prevádzkované na Slovensku ani v Európskej Únii. Pritom existuje niekoľko blogovacích platform, ktoré sa špecializujú na slobodu prejavu. Pripojenie k týmto platformám pritom prebieha formou šifrovanej komunikácie. Teda nie je možné prikázať ani poskytovateľom pripojenia na Internet, aby napríklad zakázali konkrétny blog. Blogovacia platforma Medium má napríklad 100 miliónov unikátnych aktívnych čitateľov mesačne (áno, to je takmer 20x viac ako obyvateľov Slovenska). Je to 88. najväčšia stránka Internetu (nezakážte nás za číslo, nevymysleli sme si to a na nič sa neodvolávame!). Medium obsahuje stovky tisíc aktívnych blogov a používajú ho aj ľudia ako Nassim Nicholas Taleb. V čom je problém? Ak Medium dostane požiadavku z Národného bezpečnostného úradu nejakej malej stredoeurópskej krajiny, môže ju hodiť do koša alebo slušne odpísať, že sa riadi prvým dodatkom americkej Ústavy.

NBÚ tak osloví prevádzkovateľa internetovej infraštruktúry, aby zablokovali konkrétny blog na Medium. Ale jediné, čo poskytovateľ pripojenia na Internet (ISP) pri pokuse o pripojenie na server Medium vidí, je, že sa používateľ chce pripojiť, buď na internetové meno medium.com (ak sa rozhodne používať ich DNS server), alebo na IP adresu 104.16.124.127. Poskytovateľ pripojenia Internetu ale už nevidí konkrétny blog na doméne medium.com, na ktorý sa používateľ snaží pristupovať.

Poskytovateľ pripojenia na Internet tak má iba dve možnosti – vypnúť celú blogovaciu platformu so sto miliónom používateľov a množstvom reputovaných blogerov alebo jednoducho povie NBÚ, že takýto web nevie selektívne vypnúť.

Keďže proces šírenia (dez)informácií je dynamický, je len otázkou času, kedy sa zakázané dezinformačné weby presunú na platformy, ktoré nie je možné vypnúť bez podstatného obmedzenia Internetu. Táto technika sa nazýva domain fronting a na obchádzanie cenzúry ju využívajú alebo v minulosti využívali rôzne služby, vrátane Signal alebo Tor. Tieto služby ako hlavnú cieľovú skupinu majú disidentov v diktátorských režimoch, aby mohli bezpečne a anonymne komunikovať. Pomocou domain frontingu znamená zákaz nejakého konkrétneho webu zákaz prístupu k veľkej doméne ako napr. google.com, amazon.com, azure.net alebo niektorý z veľkých Content Distribution Networkov (Akamai, Amazon).

Ak by pracovníci NBÚ spolu s poskytovateľmi pripojenia na Internet vynašli spôsob, ako zablokovať takýto spôsob obchádzania cenzúry, existujú ďalšie jednoduché spôsoby ako vytvoriť ťažko cenzúrovateľný obsah, napríklad pomocou siete Tor (prístupnej cez množstvo brán aj pomocou bežného prehliadača) alebo pomocou distribuovaného protokolu IPFS (ktorého obsah na bežný web sprístupňuje napríklad veľký poskytovateľ CDN, firma Cloudflare).

Všetky tieto techniky fungujú tak, že sa otvorí linka vo webovom prehliadači, nejedná sa o žiadne sofistikované inštalovanie VPN alebo iných nástrojov na obchádzanie cenzúry. Príde linka vo WhatsAppe/Messengeri a kliknete na jej otvorenie. To je celé.

Riadiť obsah Internetu zákonmi malej stredoeurópskej krajiny je takmer nemožné. Internet je distribuovaná sieť, ktorá využíva šifrovanie (napríklad pomocou protokolu TLS – to je vtedy, keď sa adresa stránky začína na “https://”). Ako teda funguje “Veľký čínsky firewall”? Jednak nefunguje dostatočne dobre, veľa obsahu je stále dostupného. Ale veľké blogovacie platformy, kde je zachovaná sloboda prejavu blokuje celé. Ako cenzuruje výsledky vyhľadávania? Tak, že vyhľadávače prevádzkujú lokálne firmy. Okrem toho, že tento nápad je v liberálnej demokracii neprípustný, nemáme ani dostatok kapitálu, aby sme nahradili Google a Facebook lokálnymi alternatívami. Áno, Čína musí blokovať aj veľkých operátorov služieb ako Google, aby držala nejaké informácie pod kontrolou.

Čo na to psychológovia?

Zhrnúť všetky argumenty sociológov a psychológov v krátkom článku, ktorý píšu ITčkari asi nedáva zmysel. Preto sa len odvoláme na prácu profesora Jonathana Haidta a Grega Lukianoffa – The Coddling of American Mind. Autori pozorujú zaujímavý fenomén posledných rokov, ktorý začal nastávať vo veľkom na amerických univerzitách po príchode internetovej generácie (GenZ) a odvtedy bol potvrdený aj mimo USA – študenti majú tendenciu vyžadovať od spoločnosti (v tomto konkrétnom prejave od univerzity), aby ich chránila pred nesprávnymi názormi. Demonštrujú, ak univerzita pozve kontroverzného spíkra s iným názorom, prednášky bojkotujú. Ak vyučujúci hovoria o iných názoroch, spôsobujú tým študentom diskomfort a študenti požadujú prepustenie profesora. Univerzity sú stále menej miestom na hľadanie pravdy a výskum a stávajú sa “materskými škôlkami” pre dospelých.

Od vedy, výskumu, poznania a kritického myslenia sa spoločnosť presúva ku konformnosti a snahe o “bezpečie”, pričom definícia bezpečia sa rozširuje. Helikoptéroví rodičia a výchova pomocou algoritmicky selektovaných článkov a príspevkov na sociálnych sieťach spôsobuje, že sa nová generácia necíti bezpečne – a to aj napriek tomu, že nie je v akomkoľvek fyzickom ohrození. Cítia sa ohrození názorom.

Autori navrhujú viacero riešení, ale nepatrí medzi ne prispôsobenie prostredia. Vystavenie sa iným, aj nepravdivým názorom je dôležité a využíva antifragilitu ľudského myslenia – to sa zlepšuje práve vďaka vystaveniu nepravdám, lžiam, či “malinformáciám”. Odpoveďou na takéto podnety pritom nemá byť “zachráňte ma”, ale “pozrite sa, ukážem vám, v čom sú nesprávne”. Vláda tak na veľkej škále navrhuje robiť presný opak toho, čo odporúčajú autori a problém prenáša z amerického deformovaného univerzitného prostredia na celú spoločnosť.

Ak sa dieťa nikdy nepopáli a ak dospelý človek nikdy nie je vystavený námahe, nemá šancu odolávať a vyhýbať sa stresorom (v prípade popálenia) alebo rásť (v prípade námahy). Ľudia na svoj rozvoj nutne potrebujú byť vystavení “stresorom”, pretože práve ich zvládnutie spôsobí superkompenzáciu a rast.

Autori v knihe odmietajú nebezpečnosť väčšiny “informačných hrozieb” (ak nejde o priame osobné vyhrážanie, ktoré je už existujúcimi zákonmi dostatočne pokryté). Práve naopak, hrozba je nevystaviť sa informáciám. Oveľa dôležitejšie, ako zakázať informačné hrozby, je umožniť ľuďom zoznámiť sa s nimi a vystaviť sa dobrým argumentom, ktoré vyvracajú ich pravosť. S “informačnými hrozbami”, ako ich definuje vládny materiál sa človek skôr či neskôr stretne. Žiadne blokovanie nie je dokonalé a preto je správne, aby na ne ľudia vedeli reagovať. Navrhovateľom odporúčame zoznámiť sa s knihou The Coddling of American Mind (mimochodom, autori tejto knihy sú politicky výrazne bližšie k navrhovateľom tohto zákona ako k autorom tohto článku).

Ministerstvo pravdy

Snaha štátu je samozrejme pochopiteľná. Ide o snahu zaviesť akýsi “minimálny štandard” pravdivých informácií. Úplné bludy jednoducho vypneme a o všetkom ostatnom bude prebiehať civilizovaná diskusia. Lenže tak realita nefunguje. Zakázané informácie získavajú silu – zakázané ovocie chutí najlepšie (ZDIEĽAJTE KÝm NEzMAŽÚŮ!!!!!!!!1111!). Pritom tento minimálny štandard je definovaný vágne a rozhodnutie je konečné. Je pravdepodobne napadnuteľné na súde, ale to v súčasnom stave nízkej kvality súdnictva pravdepodobne znamená roky naťahovania sa po súdoch.

Svet, v ktorom štátny úradník rozhoduje o tom, čo je dezinformácia, čo je nebezpečná konšpirácia, aké memečka sú ešte “bežné pre daný žáner” a aké už nie sú, napríklad z dôvodu “ohrozenia mravnosti” je skôr charakteristický pre diktatúry Čínskeho typu. V liberálnej spoločnosti nemá takéto niečo miesto (mimo dobrovoľných produktov a služieb na filtrovanie obsahu). A to ani dokonca, keď si to vláda napíše do vládneho programu alebo si to dá za cieľ Európska Únia. Pozitívnym príkladom nám môže byť napríklad USA, kde je sloboda prejavu zaručená prvým dodatkom ústavy a nie sú obmedzené ani mnohé formy prejavu, ktoré sú obmedzené u nás.

Svet sa samozrejme zmenil a informácie neposkytuje zopár televíznych a rádiových staníc a zopár vydavateľov novín. Informácie k nám prichádzajú zo všetkých strán a ich autori to nemusia vždy myslieť dobre. Často informácie publikujú s cieľom poškodiť alebo oklamať príjemcu informácie. Na riešenie tohto problému ale máme dostatočné trhové prostriedky dobrovoľnej ochrany. Na druhej strane je štátny konflikt záujmov (informácie o vláde a štáte musia byť nedotknuteľné, aj keď sú negatívne a má o nich prebiehať verejná diskusia). Na to, aby sme si otestovali, či takéto obmedzenie slobody prejavu je rozumné, predstavme si na chvíľu, že sa k moci dostane pre nás najhoršia strana – pre niekoho to môže byť napríklad strana ĽSNS, ktorá je teraz v opozícii a na “konšpiračné teórie” a “dezinformácie” majú diametrálne odlišný názor ako súčasná väčšina. Predstavte si, že tím, ktorý z poverenia vlády prešetruje tieto informácie, nominuje budúci nový predseda vlády Marián Kotleba. Čo myslíte? Ako Marián Kotleba vníma konšpiračné informácie či hoaxy? Chcete, aby táto legislatíva platila aj v tejto situácii? Ak nie, asi je dobré sa dopredu poistiť a žiadne blokovanie obsahu neumožňovať – a už vôbec nie bez súdneho príkazu a možnosti jednoduchého a efektívneho odvolacieho procesu.

My v Paralelnej Polis si myslíme, že dobrovoľné trhové obmedzenia šírenia škodlivého obsahu sú dostatočné a tešíme sa z ich ďalšieho rozvoja. Súčasný vládny návrh riešenia škodlivého obsahu – vo forme novely zákona o kybernetickej bezpečnosti, aj vládnej stratégie – považujeme za vážne obmedzenie slobody, ktoré nebude fungovať, výrazne obmedzí slobodu a približuje nás k diktatúre čínskeho typu, nie k liberálnym demokraciám západného typu.

Záver

Vládnu cenzúru Internetu by sme mali zavrhnúť principiálne. Bojovníci proti dezinformáciám, hoaxom a podobne, by sa mali venovať rozvíjaniu dobrovoľných riešení – osobných filtrov, dezinfo-filtrujúcich DNS serverov, prípadne iných lokálnych riešení. Výhodou bude, že lokálne riešenia nemá zmysel obchádzať a ide iba o nevinné “nechcem, aby moja babka klikala na dezinfo stránky, lebo tomu nerozumie”. Filtre v prehliadačoch navyše umožnia aj selektívne filtrovať konkrétne blogy na stránkach, kde je množstvo kvalitného obsahu, čo štátni cenzori nedokážu (dôvodom je, že prehliadač aj filter v ňom nainštalovaný “vidí” do šifrovanej komunikácie, cenzor nie).

Ak niekomu nestačí argument zdravého rozumu a základnej slobody slova, dodávame, že takýto zákaz nie je možné ani technicky vynútiť, nakoľko žijeme v dobe distribuovanej siete Internet s podporou silného šifrovania. Efektívna cenzúra znamená zablokovanie obrovských zahraničných služieb, ktoré Slovákom prinášajú obrovskú pridanú hodnotu takmer zdarma.

V prípade, že daná legislatíva prejde, budeme informovať o všetkých spôsoboch, ako obchádzať cenzúru. Konšpirátorské, dezinfo a hoaxové weby sa nám hnusia, ale ešte viac sa nám hnusí pokus zaviesť u nás diktatúru čínskeho typu.

Autori legislatívy sa odkazujú na “európsku demokraciu”. Bohužiaľ si neuvedomujú, že skutočná európska demokracia existuje len vďaka pluralite názorov.

Predchádzajúce diely tohto seriálu sa venujú ďalším témam obmedzenia slobody, ktoré už sú zavedené alebo sa na nich intenzívne pracuje:

• V prvom dieli sme sa venovali už zavedenej slovenskej cenzúre, plošnému špehovaniu finančných transakcií a nákupov, sledovaniu a blokovaniu finančných tokov, sledovaniu pohybu obyvateľov pomocou mobilných telefónov, zákaz anonymnej komunikácie cez mobilné siete a zákaz anonymných platieb pomocou platobných kariet, obmedzeniu používania hotovosti a obmedzenia používania kryptomien. Áno, všetky tieto diktátorské veci na Slovensku máme.
• V druhom dieli sme sa venovali obmedzovaniu slobody a súkromia počas pandémie COVID-19. Napísali sme o tom, aké je nebezpečné zbierať citlivé osobné údaje o pacientoch a že hrozí ich únik. Ten samozrejme nastal, dokonca dvakrát. A venovali sme sa aj sledovaniu pohybu v súvislosti so snahou o “contact tracing”.  
• Tretí diel sa venuje “špicľovaniu” a obmedzovaniu šifrovanej komunikácie. Komunistická Štátna bezpečnosť by mohla iba slepo závidieť.