Laila – What’s in a Hackers Backpack
V rámci konceptov “Veda-Technológie-Umenie” sme v priestoroch Paralelnej Polis privítali Lailu, ktorú všetci dobre poznáte a aktuálne máte možnosť poslednýkrát zažiť jej originálny projekt “What’s in a Hackers Backpack”. S Lailou sme prehodili pár slov a vznikla z nich dobre vyzerajúca retrospektíva.
Ahoj Laila. Pre mnohých ľudí je tvoja činnosť zahalená rúškom tajomstva a myslím, že aj preto máš na stránke www.laila.sk veľký nápis “people keep asking what I do”. Čo robí Laila, bez toho aby som musel kliknúť na stránku?
Mám akoby dva životy. Jeden pracovný, kde sa aktuálne ako CMO starám o českú značku Fillamentum (výrobca profesionálnych materiálov pre 3D tlač) a druhý, súkromný, kde si tvorím čo mi práve prináša radosť a baví ma. Aktuálne to sú 3D animácie, súťaže na demoparties, príprava inštalácie pre jeden super festival, koučujem jedného designéra aby si rozbehal vlastný brand s dielňou a vytváram uletené diorámy : ).
Ľudia Ťa poznajú z Progressbaru (osobne som sa tam s Tebou zoznámil na palacinkovej párty), niekedy sa mihneš v Paralelnej Polis, stretávame sa na Demobite. Čo pre teba znamenajú tieto pojmy a kde je možné Ťa ešte stretnúť?
Progressbar je taká moja Achillova päta. Pamätám si ešte, keď to bol hackerspace na Cukrovej ulici, kde som robila rôzne workshopy, aby som ukázala ľudom, že sa toho priestoru netreba báť a je tam fun. By ste sa divili, aké veľké predsudky ľudia v sebe majú. Bola som pri tom, keď sa presťahoval na Michalskú, a tam vlastne aj vznikol projekt “What’s in a Hackers Backpack”. Jednoduché fotografie obsahu batohov “tých divných nerdov v čiernych mikinách s kapucňou” (smiech). Udržiavať komunitu, ktorá je založená na rozmanitosti jej členov a s princípmi anarchie, vie byť v praxi náročné. Nekonečné hodiny som sa vedela samonasierať z neumytých kôp riadu, zhnitou chladničkou a podobne. Ono, každý z nás má nastavený inak level, čo je čisté a čo nie. A keď som tam už chodila vlastne len upratovať veci a z hackerspaceu sa stal co-work, prestala tam chodiť pôvodná skupinka ľudí, stratilo to pre mňa význam. Keďže mi to nič pozitívne neprinášalo, ukončila som svoje členstvo. A teraz príde zvrat, som tam zasa! (smiech). Tentokrát je Progressbar na Dunajskej a je to co-work, kde mám stôl a pracujem odtiaľ.
Čo sa týka Paralelnej Polis, tak vďaka Stickovi, ktorý mal na starosti na otváracom evente podzemie, som tam vlastne bola tiež. Boli tam rôzne inštalácie (nezabudnuteľné suché jacuzzi) a rôzne malé firmičky, ako vtedy napríklad Trezor, kde na stánku stál a vysvetľoval ľuďom veci taký vysoký usmievavý týpek, Slush. Raz sme tam dokonca postavili akýsi bunker počas hackatonu z kartónu, to bolo fajn :). Potom samozrejme Makers Lab v podzemí. No a teraz som tam nebola možno už aj dva roky.
Demobit. Ah : ). Práve tento event môže za tie nekonečné dni a hodiny strávené za compom učením sa modelovania a animovania v Blendri. Dokonca som sa snažila pomôcť prvé dva ročníky aj organizačne. Ale submissions ma už potom zaujímali o dosť viac ako riešenie fungovania kuchyne a ťahanie predlžovačiek. Na Demobit vždy rada prídem, stretnem kamarátov, zasúťažíme si proti sebe v neľútostnom boji (nerobím si srandu) a následne požúrujeme. Kde ma možno stretnúť tieto dni? No asi nikde moc. V kuse som v práci, alebo doma za compom prokrastinujem, lebo sa cítim doslova energeticky “vyflusnuto”. Nevládzem nič, a preto si dávam tento rok celkom od vecí pauzu. Je čas myslieť aj na seba.
Komunity spomenuté v predchádzajucej otázke spája okrem iného aj hacking. V Paralelnej Polis máš aktuálne výstavu projektu “What’s in a Hackers Backpack“. Môžeš popísať pozadie, ako vznikol tento projekt a čo pre Teba osobne znamená hacking?
Začnem od konca. Hacking vnímam v tom pôvodnom, širšom slova zmysle. Čiže využívanie existujúceho, na vytvorenie niečoho nového, vylepšeného, optimalizovaného, funkčného. Hacking is a state of mind, tak to bolo že? Čiže nielen písanie kódu a nabúravanie NBU, ale aj hľadanie iných ciest a prístupov k veciam. Hneď mi ide na myseľ travelhacking, biohacking a jasné, že nezabúdajme na samostatnú kapitolu hackerov, a to sú makers.
A prečo tie ruksaky? Bol to vlastne spontánny nápad, keď som “ukecala” kamaráta a skvelého fotografa Martina Haburaja, aby mi pomohol nafotiť to, čo obvykle zostáva skryté. Myslím, že to môžem volať intímne. Dohodla som si stretnutia (vtedy ešte v Progressbare na Michalskej) s niekoľkými členmi. Boli celkom prekvapení, lebo som si s nimi nikdy stretká osamote nedohadovala. Ale prišli. A keď sa otvorili dvere, len sme na nich zakričali “Navaľ batoh”. Boli chvíle váhania, ale všetci ukázali úplne všetko, čo mali v batohoch, a niektorí aj vo vreckách. Takže si teraz môžete na veľkých formátoch pozrieť, čo taký hacker pri sebe nosí. Čo potrebuje každý deň.
Strašne ma baví sa dívať na návštevníkov, ktorí si tak hovoria medzi sebou, že: “Aha, toto mám aj ja. Aha, tento má asi deti.” Ľudia hľadajú podobnosti s ich vlastnými životmi, a tak sa k sebe približujú. Spoznávajú sa aj bez toho, aby došlo k nejakej reálnej interakcii. Možno sa jedného dňa hackeri nebudú musieť obávať reakcií na ich občas neštandardný prejav, názory a spôsob života, a ostatní ľudia v nich uvidia…ľudí. A o to ide. Aby ľudia k sebe našli cestu, spoznávali sa, učili sa od seba. Lebo obe strany vedia tej druhej dať veľa. Len treba prekonať tú bariéru a spoznať svoje svety. Viete, čo ma dennodenne učí život nielen v hackerských komunitách? Rešpektovať iných ľudí, ktorí veci vidia inak, majú inak, cítia inak ako ja. Lebo to, že je niekto iný, neznamená, že je zlý. Je proste iný a je to OK. Nie vždy sa mi to darí, často mi ide hlavou WTF veľké asi ako mrakodrap, ale učím sa. Učím sa rešpektovať a nemať potrebu meniť.
Ako sa dostane umelec do komunity hackerov? Máš nejaké obľúbené hacky, ktoré používaš?
Prídeš bez pozvánky okolo jednej nadránom, rozkopneš dvere ako vo westernovom filme, buchneš takú tú glitrovú petardu a vykrikuješ, že si libertarián? (smiech) Možno sa opýtaj niekoho, kto sa považuje za umelca (smiech). Ja som sa raz nejak omylom ocitla v Progressbare s vtedajšou spolubývajúcou na narodeninách jej kamoša. A potom sa to celé nejak zvrhlo. Strih – robím workshop na výrobu tričiek s Rorschachovými škvrnami. Strih – organizujem rave party na CCC na toaletách. Strih – otváram si matéčko pred dňom plným porád a callov.
Hackov je nekonečne. Som najnovšie expert na pečenie. Všetky recepty začínajú podobne – kúpiš si cesto v Tescu a …. (smiech). Ale vážne, ide o to, si aj malými vecami uľahčovať život.
Môžeš prezradiť, čo máš momentálne najbizarnejšie v batohu, čo bežný smrteľník nielenže nenosí, ale nemá ani doma?
Hmmm to je ťažké. Ale možno taký objekt zo 6-vrstvového plexiskla v tvare kruhu, ktorý vyzerá ako vzorka laboratérneho výskumu nejakej fakt že šialenej choroby. Príprava na prezentáciu mojej vízie inštalácie pre Hradby Samoty : ).
Čo pre teba znamená sloboda?
Už spomínaný rešpekt a zodpovednosť. Pretože moja sloboda končí presne tam, kde začína sloboda niekoho iného a vzájomne si ju musíme ctiť. Svet nám denne pripomína, že práve sloboda nie je až taká bežná a prirodzená vec. Už len sloboda slova. Až ma desí, ako sa jej niektorí ľahko vzdávajú.
Ako by si komunikovala mimozemšťanom, aby prišli na finisáž “What’s in a Hackers Backpack” 12.2. do Paralelnej Polis?
Podľa mňa identicky ako cudzokrajným turistom. Najprv slovensky, potom anglicky, potom rukami, nohami. Teda ak sa jedná o bytosti human vzhľadu.
Aký event Ti chýba v Paralelnej Polis?
Pre mňa bola Paralelná Polis vždy miesto, kde ide hlavne o šírenie myšlienok. Nie nutne so všetkými súhlasím a stotožňujem sa. Ale rozširovanie vedomostí. Či už prednáškami, alebo workshopmi. Ste inštitút kryptoanarchie, že? Tak napr. prednášku o tom, čo presne to je, kde tento smer vznikol a ako sa reálne pretavuje do každodennej praxe priamo v Paralelnej Polis.
Za rozhovor ďakuje Palo Kovarík a vidíme sa 12.2. o 18:00 v Paralelnej Polis, kde povieme posledné zbohom výstave “What´s in a Hacker´s Backpack” pri dobrej hudbe, originálnych hlavolamoch, dobrej spoločnosti, virtuálnej realite a dobrom vínku. Tešíme sa na vás.
