Nevyhnutnosť decentralizácie na vybudovanie a prevádzku necenzurovateľných médií

V nasledujúcom článku sa pokúsim vysvetliť:

• prečo cenzúra na sociálnych sieťach je rovnovážny ekonomicko-spoločenský stav (a ak sa vám to nepáči, tak treba za to viniť buď prirodzené preferencie väčšiny ich používateľov alebo štátnych regulátorov)
• prečo absencia cenzúry je minoritná záležitosť a decentralizácia zrejme jediný spôsob ako ju dosiahnúť

Na napísanie tohto článku ma inšpiroval nový film z festivalu Jeden svet, ktorý som dnes videl — Čističi. V skratke obsah filmu: ak publikujete akýkoľvek obsah na sociálne siete a niekto označí daný obsah za “nevhodný”, obsah je manuálne vyhodnocovaný jedným z tisícov “moderátorov” vo filipínskej Manile. Ktorí rozhodnú či je to v súlade s internými pravidlami “zobrazovaného obsahu” Facebooku či Google-a. Ak nie, tak daný obsah zmažú. Niekedy je to skutočne náročná úloha, kedže to, či daný obsah bude alebo nebude zablokovaný, závisí od kontextu (napríklad sýrske bombardovanie a zohavovanie tiel — ide o šokujúce video ISIS alebo objektívnu novinársku reportáž?).

Filipínsky moderátor denne schváli (teda “odignoruje”) alebo zmaže až 25000 obrázkov, nad každým sa zamýšľa rádovo sekundu, pri vážnejších prípadoch až 8 sekúnd. Tak, aby obsah sociálnych sietí bol v súlade s internými pravidlami danej sociálnej siete alebo s legislatívou danej krajiny, kde sa daný obsah zobrazuje.

Väčšina moderovaného obsahu je fakt ohavná — detská pornografia, vraždy (vrátane live videostreamov samovrážd), akákoľvek nahota (a to bohužiaľ aj vrátane umeleckých diel), páchanie trestných činov, násilie, čokoľvek, čo môže vyzerať ako súlož. Bohužiaľ veľká časť cenzurovaného a mazaného obsahu neporušuje žiadne interné podmienky danej sociálnej siete, len daný obsah je nelegálny v krajine, kde daná sociálna sieť pôsobí (napríklad Turecko alebo Rusko). Ak daná sociálna sieť alebo YouTube ešte nie je v danom štáte úplne zakázaná, tak v súlade s miestnou legislatívou je daný obsah zablokovaný pre všetky IP adresy krajiny, kde je nelegálny. Blokovanie “nelegálneho obsahu” v danej krajine (ktorý je v civilizovanejšej Západnej Európe / USA bez problémov zverejniteľný), robia pre niektoré diktátorské vlády všetci veľkí hráči. Podieľ na ich trhu je totiž ekonomicky nezanedbateľný. Hovorkyňa z Google priznala, že to síce nepokladá za “šťastné riešenie”, ale je to to najlepšie, na čo zatiaľ prišli.

Žiadúca cenzúra sociálnych médii

Napriek tomu, že som obrovský odporca cenzúry (na Slovensku stojím za projektom www.internetbezcenzury.sk) vrátane tej, ktorú máme teraz na sociálnych sieťach, uvedomujem si, že súčasná cenzúra sociálnych sietí predstavuje rovnovážny ekonomicko-spoločenský stav vyplývajúci z potreby prevádzkovateľov sociálnych sietí vyjsť v maximálnej miere v ústrety ich používateľom ako aj štátnym regulátorom v jednodlivých krajinách, kde pôsobia.

Pravidlá “zakázaného” obsahu ako zrkadlo diskomfortu väčšiny používateľov

Sociálne siete ako Facebook, Twitter, Google (radím tam aj YouTube, nielen už nefunkčný Google+) majú svetový oligopol, najheterogénnejších používateľov z rôznych sociálnych, etnických, náboženských, vekových a iných skupín. Títo používatelia sú ak nie priami, tak sekundárni zákazníci, ktorí si kupujú služby a tovar od klientov sociálnych sietí.

Preto z ekonomického hľadiska je pre sociálne siete dôležité zobrazovať taký obsah, s ktorým sa majorita ich používateľov kultúrne, sociálne či inak stotožní. Väčšina z nich neakceptuje na sociálnych sieťach nahotu, brutalitu či násilie. Preto komunitné štandardy (súbory pravidiel definujúce zakázaný obsah) napríklad pre Facebook, tento druh obsahu cenzurujú a zakazujú.

Neznamená to, že by Facebook či Google chceli za každú cenu niečo cenzurovat a mazať. Robia to preto, lebo väčšina ich používateľov sa potom cíti komfortnejšie (citujem moderátorov z filmu Čističi — vytvárame “čistejšie” a “zdravšie” sociálne prostredie bez násilia, sexu a ďalších negatívnych vecí).

Na druhej strane pre reklamný biznis sú kľúčove “like-y”, “zdieľania”, “retweety”, ktoré vyvolávajú hnev, kontroverznosť alebo úplne názorové stotožnenie. Preto napríklad Facebook zobrazovacími algoritmami jednotlivých správ, posilňuje názorovú homogénnosť akejkoľvek sociálnej bubliny. A čo je menej príjemné, tak zvyšuje aj kolektívny “hejt”. Môžeme si to všimnúť aj na slovenskom Facebooku na viac radikálnych stránkach šíriacich lži a “fake news”. Úplna kritická situácia je v Myanmare (Barma), kde Facebook extrémne akceleroval šírenie nenávistných “fake news” voči svetovo asi najviac diskriminovanej moslimskej Rohingya menšine, čo viedlo až ku genocíde.

Za zamyslenie stojí do akej miery z toho môžeme viniť Facebook (nacistické Nemecko je krásna ukážka toho, že nekontrolovateľná radikálizácia dokáže ľahko fungovať aj bez sociálnych sietí).

Nutné je poznamenať, že Facebook a Google majú plné právo na cenzúru, obzvlášť, keď v ich prípade sa to dá vnímať ako racionálne biznis rozhodnutie. S cieľom udržať si najväčšie množstvo používateľov v ich komfortnej zóne “spoločensky akceptovateľného obsahu”. Čo častokrát znamená v umelej bubline mimo reality.

Pred pár dňami mi Facebook zobrazil srdcervúce video sýrčana, ktorý niesol v rukách svoje zúfalo kričiace dieťa, ktoré sa ráno zobudilo a na dôsledky vážneho vojnového poranenia a uvedomilo si, že je slepé a nevidí. Chápem, že veľa ľudí sa na toto nechce pozerať a preto im cenzúra Facebooku na takýto a iný nepríjemný obsah vyhovuje. Udržuje ich v komfortnej bubline.

Cenzúra ako politická objednávka

Trhy v diktátorských štátoch (napríklad spomínané Turecko) sú pre sociálne médiá ekonomicky nezanedbateľné. Len Turecká vláda požiadala Google o zmazanie desiatky videí, ktoré síce neporušovali interné podmienky Google, v Turecku sú ale nelegálne. Google teda zvolil metódu “blacklistingu” a prezeranie v Turecku sporného obsahu jednoducho z tureckých IP adries zakázal. Google toto riešenie síce nepokladá za optimálne, ale je to vraj to najlepšie riešenie ako zabezpečiť, aby aj ovca zostala celá, aj vlk sýty (= zostať na lukratívnom trhu v danej krajine a súčasne vyjsť v ústrety štátnemu regulátorovi).

Podľa mňa, toto riešenie nie je vôbec eticky konzistentné, ak sa Google tvári ako firma presadzujúca na celom svete “demokratické hodnoty” (čo sa mimochodom tvári). Cenzurovaním obsahu totiž v danej krajine napomáha udržiavať miestny diktátorský režim. Google samozrejme môže argumentovať, že keby nevyšiel v ústrety miestnym štátnym regulátorom, tak ho úplne zakážu a internetoví používatelia v danej krajine zostanú už úplne izolovaní. Čo je asi pochopiteľný argument. Otázka skôr znie, či sa s diktátormi na čomkoľvek dohadujeme.

Podobne ako súčasný stav parlamentnej demokracie zvaný tiež “korporativizmus” je finálny vyvážený stav akejkoľvek monopolizovanej organizácie, je potrebné si uvedomiť, že súčasna cenzúra sociálnych sietí je tiež len vyvážený stav vyplývajúci z hraníc diskomfortu väčšiny jej používateľov a štátnej legislatívy v krajinách, kde dané sociálne siete pôsobia.
V oboch prípadoch sú za tým logické ekonomické rozhodnutia (chceme čo najmenej nútiť našich klientov vystúpiť z ich komfortnej zóny a súčasne chceme robiť biznis vo všetkých krajinách, aj tých menej slobodných).

Nedávna masívna cenzúra “fake news” Facebook stránok (medzi iným aj množstva libertariánskych stránok, napríklad namierených proti štátnej polícii) možno naštvala pár ľudí. V očiach väčšiny používateľov je Facebook “opäť názorovo správnejší”, “zdravší” a “čistejší”. Čítal som názory veľa intelektuálov, ktorí plošné zmazanie množstva týchto stránok schvaľujú, lebo ich názory sú vraj toxické, nebezpečné a ohrozujú súčasnú spoločnosť. Facebook sa týmto rozhodnutím definitívne dostal do pozície “politika”, ktorý rozhoduje o tom, čo si ľudia majú myslieť. Z ich ekonomického pohľadu (“udržať si priazeň väčšiny”) išlo určite o správne rozhodnutie.

Dopyt po spoločensky akceptovateľnom obsahu je väčší ako po absencii cenzúry

Väčšinové mainstreamové média a sociálne siete, ktoré majú bežných “väčšinových” zákazníkov, cenzurujú a budú naďalej cenzurovať nevhodný obsah. Podobne ako väčšina ľudí preferuje istoty pred slobodou, väčšina ľudí tiež preferuje spoločensky akceptovateľný obsah (zahrňujúci cenzúru) pred nekontrolovaným necenzurovaným obsahom, ktorý dokáže byť nielen nepríjemný, ale aj šokujúci či traumatizujúci.

Toto nemá so štátom nič spoločné a som presvedčený o tom, že tento druh cenzúry “spoločensky neprijateľného obsahu” by existoval aj v čistom anarchokapitalizme, kde by sociálne siete len reflektovali hodnotovú a spoločenskú optiku väčšiny ľudí.

Štáty to samozrejme len zhoršujú, lebo túto cenzúru “spoločensky neakceptovateľného obsahu” ďalej len rozširujú o svoju politickú propagandu. Čo sa deje momentálne vo veľa častiach sveta.

Absencia cenzúry je minoritná záležitosť

Aj napriek tomu, že mainstreamové trhové riešenie nevedia k úplne slobodným sociálnym sieťam, kedže cenzuruje minimálne spoločensky neakceptovateľný obsah z pohľadu väčšiny ľudí a požiadavky štátnych regulátorov v množstve krajín, neznamená to, že alternatívne paralelné riešenia “bez akejkoľvek cenzúry” nedokážu existovať. Určite dokážu, a dokonca ich viacero už aj existuje.

Vzhľadom na triviálnu možnosť štátov kedykoľvek regulovať alebo zastaviť pôsobenie centralizovaných sociálnych médií na ich územi (v prípade odmietnutia ich požiadaviek na cenzúru), decentralizácia sa stáva nevyhnutnosťou na vybudovanie a prevádzku akýchkoľvek necenzurovateľných médii.

Uvádzam pár decentralizovaných alternatív existujúcich sociálnych sietí a médii. Netvrdím, že predstavujú plnohodnotnú náhradu (tú nepredstavujú už len kvôli tomu, že ich nepoužívajú vaši kamaráti a známi). Z decentralizovaných platforiem je napríklad Mastodon úspešnejší ako Diaspora. Je dobré tieto projekty ale minimálne poznať a registrovať.

Centralizovaná verzia — Decentralizovaná verzia

• Facebook.com ->Diasporafoundation.org

• Twitter.com -> Mastodon.social

• Youtube.com -> D.tube

• Akýkoľvek centralizovaný blog -> Steemit.com, Yours.org, Synereo.com

Príliš veľká spokojnosť s tradičnými sociálnymi sieťami na prípadny mass exodus

To, že drvivá väčšina používateľov sociálnych sietí doteraz neprešla na ich decentralizované verzie znamená, že cenzúra “nevhodného obsahu” (vo forme komunitných štandardov) Facebooku či Google je vyhovujúca pre drvivú väčšinu z nich. Ak sa uvedená cenzúra výrazne nezhorší, dovolím si tvrdiť, že masovejšia migrácia na decentralizované verzie sociálnych sietí a médií, ani nenastane. Kedže spoločnosť sa plošne liberalizuje, spoločenská tolerancia a akceptovateľnosť obsahu len narastá(a to je napriek obrovskému množstva kontrapríkladov a anomálii ako napríklad Irán), vážne navýšenie cenzúry centralizovaných sociálnych sietí a médií, môžu spôsobiť štáty. Internetová cenzúra sa bohužiaľ momentálne týka prakticky každého vyspelého štátu (na Slovensku máme cenzúru nelicencovaného online gamblingu). Nová legislatíva môže spôsobiť ďalšiu nebezpečnú cenzúru. Napríklad GDPR môže viesť k cenzúre/zablokovaniu všetkých spracuvávateľov osobných údajov občanov EÚ, ktorí pôsobia mimo územia EÚ a ktorí sa rozhodnú náročnú GDPR legislatívu jednoducho neimplementovať. EÚ totiž nemá efektívne nástroje ako uvedenú direktívu vynucovať mimo EÚ. Preto obavy, že siahne k cenzúre Internetu (čo sa bohužiaľ už stalo v prípade online gamblingu), sú viac ako opodstatnené.
Nový článok 13 schválenej EÚ Copyright direktívy (tzv. “zákaz mémov”) zase môže k viesť cenzúre akéhokoľvek paradovaného obsahu, ktorý automatizovaná umelá inteligencia nedokáže rozlíšiť od “copyrightovaného”.

Vzhľadom k tomu, že exponenciálny nástup technológií môže výrazne ohroziť tradičný štát vo forme ako ho poznáme (obzvlášť kryptotechnológie môžu výrazne oslabiť jeho vplyv vo virtuálnom svete), dá sa predpokladať, že štáty spravia všetko na zachovanie svojej dôležitosti v budúcej digitálnej peer-to-peer spoločnosti. Šírenie propagandistických “fake news” (démonizácia kryptomien, decentralizácie apod) a cenzúra politicky nevhodného obsahu môžu predstavovať v budúcnosti efektívne nástroje na udržanie mocenského“status quo” (sme svedkami, že presne na to slúži cenzúra v diktátorských štátoch).

A čas decentralizovaných necenzurovateľných sociálnych sietí a médií možno ešte len príde.