AML, veriteľ, poznámky pod čiarou a nezrozumiteľnosť zákona
Kritiku voči legislatíve celkovo už vnímam ako prežitú. Technológie majú potenciál v blízkej budúcnosti efektívnejšie nahradiť zažitý právny systém. Prečo som sa rozhodol napísať tento článok bola ďalšia nepríjemná skúsenosť s právnymi normami a ich neurčitosťou. Nezrozumiteľnosť právnych noriem prináša do podnikania riziká, ktoré budú externalizované na spotrebiteľov (každého z nás).
Juraj Bednár ma odkázal na ustanovenie zákona o povinných osobách podľa AML, ktoré je informatívne zverejnené na stránkach Ministerstva vnútra. AML (Anti Money Laundering) je právna úprava, ktorej oficiálnym cieľom je zamedziť terorizmu a legalizácii výnosov z trestnej činnosti. Stanovuje podnikateľom rôzne povinnosti, ako povinnosť identifikovať protistranu, zbierať a uchovávať údaje o nej, eufemicky nazvané ako “starostlivosť”, zadržať transakciu a pod. Ak tak povinná osoba nebude konať, tak jej hrozí pokuta až do výšky 5.000.000 EUR. Kto je ale osobou povinnou hlásiť podozrivé transakcie nie je až tak jasné, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Okamžite som zpozornel pri odst. 1 písm. n) veriteľ. Podľa § 488 OZ je “Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.” Veriteľom je teda každý, kto má právo na plnenie/pohľadávku z pohľadu občianskeho práva. Z hľadiska práva je to takmer každý, kto vstupuje do záväzkového vzťahu ako je napríklad, kúpa, darovanie, pôžička, výpožička a pod. Takáto definícia bola z môjho pohľadu extrémne široká.
Ako som ďalej dohľadával, pod slovom veriteľ sa nemyslí veriteľ podľa jeho pôvodného a právne zrozumiteľného významu. Ustanovenie obsahuje poznámku 32a) pod čiarou, ktorá odkazuje na “§ 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 35/2015 Z. z.“. Takže v skutočnosti už by nemalo ísť o každého veriteľa, ale len fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Prečo to tam teda zákonodarca nenapísal? Nastáva problém z pohľadu výkladu takého zákona. Platí teda poznámka pod čiarou alebo nie a uplatní sa iné výkladové pravidlo?
“Ústavní soud při této příležitost je nucen opětovně konstatovat, že česká praxe používání poznámek pod čarou je ve světě zcela ojedinělá (viz Filip J.: Poznámky pod čarou jako problém legislativy a judikatury. Právní zpravodaj – Časopis pro právo a podnikání, říjen 1999, s. 7-8), a navíc často v rozporu s požadavky na formulaci právních předpisů v podmínkách právního státu. Vzniknou-li proto v důsledku použití této svérázné legislativní techniky výkladové problémy, je nutno je řešit tak, že rozhodující je vlastní pravidlo chování, nikoli to, co je stanoveno v poznámce pod čarou.” [1]
Mnohí by teraz namietli, že sa jedná o špecifikum českého práva, ale obdobne sa k tomu stavia aj Ústavný súd SR.
“Podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 2 k legislatívnym pravidlám (uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 511 z 18. decembra 1996 k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov publikované pod č. 19/1999 Z. z.), ako aj podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 5 k legislatívnym pravidlám vlády Slovenskej republiky (schválené uznesením vlády Slovenskej republiky č. 352 z 25. mája 2010) majú poznámky pod čiarou iba informatívnu hodnotu a nie sú súčasťou normatívneho textu.”
Ako rozhodne súd v prípade, že sa Ministerstvo vnútra bude snažiť využiť nepresnosť normy a využiť túto legislatívnu dieru extenzívne a uplatniť ju na všetkých podnikateľov?
To čo pokladám za nebezpečné v dnešnej dobe je:
1.) nezrozumiteľnosť zákonov, ktoré sú záväzné pre všetkých,
2.) neustále prehlbovanie a zvyšovanie kvantity povinností voči štátu, ktoré sa nedajú už ani rozumne predvídať, nie ešte to, aby bol bežný živnostník alebo malý podnikateľ schopný ich prečítať a porozumieť im,
3.) selektívny prístup k uplatňovaniu týchto povinností (kľaknutie si na niektoré subjekty a na iné nie).
Jediné čo nám zostáva je dúfať, že štát si vás nevyberie ako testovací subjekt na uplatnenie jeho neurčitých noriem, ktorých konečným cieľom je finančná diktatúra.
Mgr. Pavol Trávnik
- Nález Ústavného súdu ČR, II.ÚS 485/98 zo dňa 30. 11. 1999, Dostupné online: http://nalus.usoud.cz/Search/GetText.aspx?sz=2-485-98
- Uznesenie Ústavného súdu SR, IV. ÚS 176/2013-18 zo dňa 27. 3. 2013, Dostupné online: https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/861b3828-3359-4c35-98b7-99298d9493fd/Rozhodnutie%20-%20Rozhodnutie%20IV.%20%C3%9AS%20176_2013.pdf
ex-lawyer, IT developer, voluntaryist
