Prečítal som si článok ohľadom toho, že by bolo fajn stať sa severskými krajinami – tentoraz nie v socializme, ale v obmedzení používania hotovosti. Premiér, zástupca ministerstva financií spolu s kartovou asociáciou diskutujú o tom ako zaviesť kolosálny rent-seeking.

Samozrejme, daňové úniky, inovácie, všetky buzzwordy ako predať to, aby mali banky a kartové spoločnosti percentá z každej transakcie (diskusia prebehla na úrovni asociácie kartových spoločností), štát mal dane, lebo keď sa nebude dať platiť hotovosťou, alternatíva je plne štátom kontrolovaný kartový systém.

Diskusie sa zúčastnil aj Martin Peter, predseda Centra pre finančné inovácie, ktorý zastrešuje aj netransparentné diskusie o kryptomenách na pôde štátu. Prekvapuje ma, že v článku sa neodvolávali na štúdie Medzinárodného menového fondu, ako napríklad táto. Medzinárodný menový fond dlhšie odporúča stratégiu zavádzania záporných úrokových sadzieb, ktorých nutnou podmienkou je obmedzenie alebo zakázanie hotovosti. Predstavte si, že by ste na bežnom účte mali naozajstný záporný úrok, napríklad -5% p.a. Vložím si 1000€ na začiatku roka a na konci tam mám 950€. Samozrejme, každý si povie – OK, to si za 50€ kúpim trezor, 1000€ vložím do neho v hotovosti a banku nepotrebujem, už v druhom roku som v zisku. Na to, aby bolo možné zaviesť záporné úrokové sadzby je preto potrebné výrazne obmedziť alebo zakázať používanie hotovosti.

Prečo je kombinácia štátu, kartových spoločností a bánk tak naklonená záporným úrokovým sadzbám a obmedzeniu hotovosti? Každá z iného dôvodu.

Štát

Štát si myslí, že keď všetky transakcie budú elektronické, zmizne šedá a čierna ekonomika. Veľký omyl. Šedá a čierna ekonomika funguje preto, že po započítaní rizika sa stále oplatí. Štát je jednoducho príliš drahý. Tieto transakcie sú zakázané už teraz a predsa sa dejú, to znamená, že aktéri na oboch stranách (kupujúci aj predávajúci) z toho zjavne z nejakého dôvodu majú nejaký benefit (ak obchodník ušetrí DPH aj daň z príjmu, odľahčí účtovníka, môže reálne zákazníkovi produkt a službu často predať takmer s polovičnou zľavou, ak sa o tento diskont podelia, je spokojný aj obchodník aj zákazník).

Ďalšie obmedzenie alebo zákaz ale neznamená, že táto časť ekonomiky skonvertuje na živnostníkov a s.r.o. a na obrovské príjmy v daňových priznaniach. Obe strany vedia, že robia niečo zakázané a použiť iný spôsob platby (napríklad kryptomeny, fyzické striebro alebo zlato, zahraničnú menu, napríklad doláre a podobne), ktorý je tiež zakázaný nie je žiadny dodatočný problém, práve naopak, zaistí, že aj zákazník si je vedomý, že participuje v šedej ekonomike.

Zároveň to znamená, že šedá a čierna ekonomika s týmto bude počítať automaticky, vytvorí sa lepšia infraštruktúra, rozvinie sa používanie technológií ako napr. OpenBazaar.

Je to podobné ako snaha zakázať alkohol alebo drogy. Nikdy to nefungovalo. Ak alkohol alebo drogy ľudia chcú, tak si ich zaobstarajú. Ak sú navyše zakázané, netreba z nich platiť dane, takže sú dostupnejšie. Paradoxne, v krajinách, ktoré používanie drog dekriminalizovali ich používanie kleslo. Viera v to, že keď štát niečo zakáže, ľudia to prestanú robiť je síce pochopiteľná, ale nie je založená na realite.

Kartové spoločnosti a banky

Kartové spoločnosti a banky samozrejme chcú svoje percentá z transakcie. Pri platbe kartou zarábajú rôzne časti – kartová spoločnosť (napr. Visa a Mastercard), banka, ktorá vydala kartu, procesor (napr. poskytovateľ platobného terminálu a platobnej brány).

Na tom, že za poskytovanie služby si niekto účtuje poplatky samozrejme nie je nič zlé. Tieto poplatky sa pohybujú niekde na úrovni 1%-5% z transakcie, pričom pri transakciách, kde dochádza ku kurzovej výmene môžu byť aj oveľa vyššie.

Problém nastáva, keď sú tieto poplatky povinné. Ak by jediná reálne poskytovaná možnosť platby – od trhoviska po predajcu áut – bola platba kartou, došlo by k obrovskému predraženiu cien tovarov a služieb. Bankové prevody sú alternatívou, ale tie sú často pomalé a majú iné problémy (viď nižšie).

Asi najhoršia vec na platbe kartou je to, že poplatky sú pre zákazníka neviditeľné, dokonca sa so zákazníkom banka často podelí formou chargebacku (vráti zákazníkovi 0.5% z transakcie alebo mu poskytne zľavu). Ľudia si tak myslia, že platby kartou sú zadarmo, pričom obchodníci prevracajú oči, keď zákazník zamáva svojou platinovou amexkou, pretože vedia, že práve prišli o polovicu svojej marže.

V prípade zavedenia formou “nápady tak dobré, že musia byť povinné” (teda zákonná regulácia) prichádza aj k inému problému, ktorý vidíme aj inde vo svete. Platby pomocou kariet poskytujú prevažne banky (ale aj iné finančné inštitúcie), ktoré sú súkromné firmy. Tým ide o zisk. Zároveň s tým ako sa zvyšujú regulácie, banky často odmietajú zákazníkov. Jeden z našich kamarátov bol napríklad technický poradca v jednom ICO (dokonca sa ani nedotkol tokenov, iba im radil v IT otázkach). Ocitol sa na nejakom zvláštnom blackliste a má problém si otvoriť bankový účet. Background checky, dokladovanie príjmu a podobne chráni banku pred regulátorom – so zákazníkmi, s ktorými by mohli byť problémy ohľadom regulácie sa jednoducho nechcú baviť, pretože na nich zarobia málo a reporting a compliance ich stojí veľa peňazí.

To ale znamená, že budú existovať skupiny ľudí, ktorí si nebudú môcť nič kúpiť. Žiadna banka im neotvorí účet a nedá kartu, ale platba hotovosťou nebude možná. Pri firmách sa to už deje – niektoré firmy, ktoré podnikajú (alebo by chceli podnikať) legálne to jednoducho nemôžu robiť, pretože sú príliš rizikoví pre banky. A tak sa nedokážu zapojiť do platobnej siete.

Predstavte si to tak, že o vás pred desiatimi rokmi písali bulvárne noviny, že vás niekto videl s nejakým politikom, ktorý vtedy ešte ani nebol politik. Proste ste sedeli na večeri a spoločný kamarát doniesol nejakú osobu, z ktorej sa neskôr vykľul niekto, kto v bulvári figuroval ako korupčník. Médiá vytiahnu starú fotku a máte nálepku “korupčník”. Nie ste obžalovaný a už vôbec nie odsúdený za nič zlé, proste ste boli s niekým na obede. Potom sa presťahujete, chcete sa pripojiť na Internet a žiadny poskytovateľ vás nepripojí. Ak má totiž zo zákona dané, že musí sledovať podozrivé osoby, či náhodou nerobia niečo zlé, stojí ich to toľko peňazí, že vašich 10€ mesačne za pripojenie na Internet im za to nestojí. Teraz si nahraďte poskytovateľa pripojenia na Internet bankou alebo kartovou spoločnosťou, ktorá vás pripája do finančnej siete a máte súčasný popis reality.

Pre týchto ľudí je hotovosť (a kryptomeny) jediným spôsobom ako môžu reálne fungovať.

Bankové prevody

Samozrejme, pri zákaze hotovosti a takto vynútenej inovácii môže dôjsť k tomu, že fintechové firmy zefektívnia starý dobrý bankový prevod. Takýchto firiem je niekoľko a robia prevažne dobrú prácu. Prevody sú často zdarma a sú často rýchle – aj keď pri klasickom medzibankovom prevode o rýchlosti môžeme snívať (mimochodom – v Južnej Kórei trvá bankový prevod menej ako sekundu, aj v štátny sviatok, v nedeľu a aj o tretej ráno. Ono je o dosť ťažšie naprogramovať systém tak, aby bol natoľko pomalý, že v niektoré časy nefunguje a dlhšie trvá).

Okrem problému s prístupom do bankovej siete vyššie však dochádza k cenzúre transakcií. Známy je napríklad prípad, kedy občanka Španielska dostala od mamy 800€ prevodným príkazom z Panamy, kde žije. Teda – mala dostať. Španielska banka transakciu 800€ z Panamy, aj napriek tomu, že majitelia účtov mali rovnaké priezvisko a obidvaja boli z Panamy vyhodnotili ako vysoko rizikovú a vrátili ju. Zaplatiť internát na univerzite v Madride tak musela v hotovosti – lebo táto platba nebola zakázaná a hotovosť do 10 000€ (resp 10 000$, v závislosti od krajiny) je stále možné prevážať cez hranice. Problém by nastal, keby platba bola viac ako 1000€, čo je hotovostný limit na transakcie – platba v hotovosti by bola zakázaná a od tohto momentu už finančný systém nie je použiteľný, ale treba ho hackovať.

Tu treba povedať, že väčšinu z týchto problémov majú na svedomí štáty, nie banky. Bankári nechcú prevádzkovať policajné stanice a kontrolovať platby, nie je to ich úloha, ale musia to robiť zo zákona. Verím, že každá banka a finančná inštitúcia by sa radšej zaoberala poskytovaním úverov a zarábaním peňazí ako reportovaním podozrivých transakcií. Štát si takto môže umyť ruky a povedať “spolupracujeme s bankami na boji proti praniu špinavých peňazí”. V preklade: “Banky zadarmo pre nás makajú, aby nám neunikali dane, lebo to nevieme zabezpečiť sami”. Že niekomu nechce banka otvoriť účet? Však je “voľný trh”, nech si ho otvorí inde. A čo keď si ho neotvorí nikde?

Banky

Pre banky ako také je hotovosť otravná a zbytočná. Musia ju ukladať do trezorov, plniť ňou bankomaty, overovať platnosť, vymieňať papieriky kus za kus. Zvyšuje riziko prepadnutí bánk. Je to jeden z dôvodov, prečo väčšina nových “kúl” fintech bánk nemá kamenné pobočky – nechce sa im zaoberať s hotovosťou (a samozrejme bankový úradník môže kľudne sedieť v Čadci, kde stojí o dosť menej ako v Bratislave – ak ho vôbec banka zamestnáva a nenahradila ho počítačom).

Záporné úrokové sadzby banke samozrejme nevadia, tie platí zákazník a banke zjednodušuje to, čo robí najradšej – poskytovanie úverov (z “vymyslených peňazí”).

Prečo nezakázať hotovosť?

Hotovosť je pre všetkých. Je jedno, či je niekto na nejakom zvláštnom zozname. Ak podniká a nič neporušuje, nemal by byť regulovaný bankami, pre ktorých sa daný zákazník neoplatí. Taktiež je to prirodzená konkurencia pre kartové spoločnosti – každý obchodník má momentálne možnosť povedať, že nechce platiť poplatky za kartové transakcie jednoducho tak, že nemá platobný terminál a akceptuje iba hotovosť. Je to síce možno z nejakého pohľadu “spiatočnícke”, na druhej strane oligopol troch kartových spoločností nemôže diktovať ľubovoľné ceny, pretože musí konkurovať iným spôsobom platby. Kartové spoločnosti majú obrovský network effect, takže ak by bola zakázaná hotovosť s tým, že “veď ktokoľvek môže vytvoriť iný spôsob platby”, vstupné náklady sú obrovské. Patria tam regulačné náklady (všetky PSD, AML, PCI-DSS, GDPR, KYC, source of funds – regulácie na rôznych úrovniach, od štátov, cez EÚ, OECD až po interné regulácie, ktoré si vymyslel fintech svet). Okrem regulačných nákladov je to aj network effect – nedá sa spraviť platobný systém, ktorý funguje v troch podnikoch na Zemplíne, potrebuje mať veľa zákazníkov na oboch stranách.

Hotovosť je alternatíva ku kartám, ktorá má vplyv na znižovanie cien – nie len cien platieb, ale tovarov a služieb. Má obrovský network effect (takmer každý môže používať hotovosť, takmer každý ju akceptuje).

Cesta k inováciám

Aj keď v Paralelnej Polis neakceptujeme hotovosť, sme proti globálnemu zákazu a obmedzeniu použitia hotovosti. Cesta k inováciám nie je cez centrálny zákaz, ale cez podporovanie alternatív. Je pravda, že bezhotovostné bezkontaktné platby sú užívateľsky prívetivé (mimochodom, taký istý spôsob dokážeme urobiť v kryptomenách pomocou NFC, môžete si to u nás vyskúšať), avšak ceny a náklady väčšina zákazníkov nevidí.

K inováciám sa dá dostať veľmi jednoducho, decentralizovane. Na to netreba žiadneho premiéra, žiadne Centrum pre inovácie Ministerstva financií, ani centrálne združenie kartových spoločností. Ich úloha je jednoduchá – uhnúť z cesty.

Bezhotovostnou inováciou platieb sú napríklad aj kryptomeny, vo svojich mnohých podobách. Ľudia nemusia nosiť nič v peňaženke. Avšak ani táto inovácia by nemala byť povinná. Vo Venezuele začala vláda vyplácať dôchodky a časť výplat vo verejnom sektore v kryptomene Petro. Zúfalí dôchodci, ktorí nemajú mobil a nevedia ho používať, vživote nevideli QR kód dostávajú dôchodky v nejakej appke. Výsledkom je o dosť viac chudoby a problémov.

Cesta k inováciám je jednoduchá:

1. Nebrániť im reguláciami na žiadnej úrovni (štát, EÚ, OECD, banková sieť). Regulácie mimochodom nie sú len o tom, že niečo je zakázané, ale že niekto musí robiť zbytočné veci. Typický príklad za všetky – regulácia hovorí, že finančné inštitúcie musia poznať svojho zákazníka (KYC), teda vyzbierať od neho množstvo osobných údajov, ktoré na nič nepotrebujú. Ak inštitúcia poskytuje platobné služby, nepotrebuje vedieť, koľko klient zarába, pretože mu neposkytuje úver, platí peniazmi, ktoré zákazník už má. Vďaka regulácií vyzbiera množstvo informácií, ktoré potom musí chrániť (GDPR, zákon o ochrane osobných údajov) a zároveň ich reportovať štátu. Nie je lepšie mať kryptopeňaženku, kde nie je žiadne riziko podvodu pre obchodníka (kryptomena má finalitu transakcií), netreba mať nikoho osobné údaje, teda nikoho osobné údaje netreba chrániť. Vďaka tomu môžu tieto nové spôsoby napredovať oveľa rýchlejšie, pretože nemusia ako prvú vec robiť gigantickú regulačnú infraštruktúru na zber a ochranu osobných údajov. Ak poskytujem službu platby, mal by som mať možnosť sústrediť sa na platby, nie na zbytočné veci, ktoré mne ani zákazníkovi neprinášajú žiadnu hodnotu.
2. Byť otvorený a podporovať konkurenciu a nové spôsoby (to robíme v Paralelnej Polis – ak chcete u nás nakupovať, musíte si hotovosť vymeniť za kryptomeny a zaplatiť nimi, teda odídete s novou schopnosťou používať kryptomeny).
3. Inovovať tak, že vytvoríme niečo lepšie. Existujúce spôsoby treba brať ako vhodnú konkurenciu, ktorá nám umožní vylepšovať sa. Hotovosť má výhody a nevýhody, ak chceme inovácie, nedostaneme sa k nim zákazom toho, čo má nevýhody, ale tým, že postavíme niečo lepšie. Bezhotovostné platby majú množstvo výhod, čo tak ich ešte zjednodušiť? Čo tak vytvoriť alternatívy, kde sú poplatky ešte nižšie, platobné systémy sú jedndouchšie?

Chápem, že každý podnikateľ z času na čas príde na to, že by bolo dobré zabetónovať svoj biznis tak, že bude povinný. Veľa firiem z oblasti ochrany osobných údajov a IT bezpečnosti uvítali GDPR, pretože zrazu majú viac zákazníkov. My by sme skôr uvítali, keby sme svoje osobné údaje nemuseli nikomu dávať a bezpečnostné firmy by sa venovali zabezpečovanie systémov, kde je bezpečnosť naozaj dôležitá.