Paralelná Polis ako katalyzátor zmien – aký je náš “tajný” plán?

Uvedomujeme si, že ako organizácia sme pre mnohých nečitateľní a ľuďom nie je úplne presne jasné, čo robíme a prečo. Niektorí ľudia majú pocit, že našim cieľom je kritizovať iných ľudí alebo štát, čo je pochopiteľné. Je to dané povahou toho, že si myslíme, že akákoľvek zmysluplná kritika musí byť verejná. Sme otvorená a transparentná organizácia.

Aký je náš plán pre tento svet? Čo vlastne chceme dosiahnuť a prečo by vám na tom malo záležať? Začnime tým, čo našim plánom nie je – nie je ním ničiť, zhoršovať, ale ani zlepšovať štát. Štát považujeme za prežitok, ktorý nás nedovedie k cieľu prosperujúcej a spravodlivej spoločnosti, k individuálnej slobode, ani k individuálnemu šťastiu. Nemáme čas s ním interagovať, nechodíme s ním na stretnutia, nediskutujeme s ním. Ak existuje v našej spoločnosti problém, ktorý “končí v Kitsee” (teda nie je aktuálny za hranicami), znamená to, že je to lokálny problém, ktorý sa skôr či neskôr vyrieši sám alebo ho vyriešime tak, že presunieme nás.

Svoje pôsobenie vnímame ako globálne. Potrebujeme a budujeme lokálnu komunitu, ale to nám nebráni fungovať ako globálnym “obyvateľom planéty”. Napríklad ak vnímame problém s podnikateľským prostredím, môžeme naň poukázať (verejnou kritikou). Ďalším možným riešením je, že sa môžeme snažiť tento problém vyriešiť alternatívnym spôsobom. Napríklad mnohým našim členom banky zavreli a odmietajú otvoriť bankové účty. Aké sú alternatívy? Existujú zahraničné banky, ktoré firmám otvoria účty? Vedia tieto firmy fungovať na hotovosti a kryptomenách bez bankových účtov? Ako musia zmeniť svoj biznis model aby to dokázali? V rámci komunity podporujeme výmenu informácií, aby nemuseli všetci podnikatelia skúmať tie isté nefunkčné riešenia, ale mohli ísť čo najrýchlejšie vpred. Samozrejme, ďalšou otvorenou možnosťou je podnikať v iných krajinách – ak nám podnikateľské prostredie nevyhovuje, môžeme si vybrať iné, ktoré nám vyhovuje viac.

Takýmto spôsobom vnímame aj vytváranie spoločenských štruktúr. Tradičný spôsob občianskej demokracie je občianska angažovanosť. Od petícií, lobovania, mediálneho tlaku až po založenie politickej strany, ktorá má za cieľ niečo zmeniť. Všetky tieto spôsoby považujeme za extrémne neefektívne a hľadáme riešenia, ktoré nás k cieľu posunú čo najskôr. Nemusia byť univerzálne. Riešenie, ktoré vyhovuje len niektorým členom komunity je v pohode – ak existuje týchto riešení viac, o to lepšie. Našou úlohou je riešenia hľadať, šíriť ich v rámci komunity a pomôcť ľuďom vybrať si také riešenie, ktoré im vyhovuje. Nehľadáme jednu univerzálnu pravdu, skúmame všetky dostupné možnosti, kombinujeme ich a vylepšujeme ich.

Ako presne táto cesta bude vyzerať? V prvom rade ako poznamenal Joseph Campbell: “Ak cesta, ktorou sa chystáte ísť, je jasná, kráčate pravdepodobne po ceste niekoho iného”. Veľa z toho, čo budeme musieť prejsť, je nejasného a bude predmetom objavovania. Budovanie paralelných spoločenských inštitúcii je ale o to väčšia zábava, pretože môžeme experimentovať. Keďže nikoho do ničoho nenútime a experimentovanie je základom nášho spôsobu života, máme viac otázok ako odpovedí. Ale to vôbec nevadí.

Niektorí ľudia sa Paralelnej Polis doslova boja. Nechcú sa s nami asociovať z rôznych dôvodov, ale za mnohými z nich sú rôzne formy strachu. Asi najčastejšou je, že vďaka tomu, že kritizujeme súčasné spoločenské inštitúcie (ktoré často predstavuje štát), máme potrebu ich ničiť. To ale nie je pravda – na ničenie ničoho nemáme mandát, čas ani chuť. Práve naopak, kritika čohokoľvek umožňuje kritizovanej entite vykonať kroky na zlepšenie. Ak ich nevykoná a nepoučí sa z dobre mienenej kritiky, je to ich škoda a v najhoršom sa zachová status quo.

Kritika je dôležitá najmä preto, aby sme identifikovali problémy a uistili sa, že paralelné riešenie ktoré skúmame alebo budujeme neobsahujú tieto problémy. Nemáme v pláne venovať žiadnu energiu ničeniu čohokoľvek – ak je s daným riešením spoločenského problému niekto spokojný, nech ho kľudne používa naďalej.

Našou úlohou je najmä mapovať a tvoriť paralelné riešenia. Ak niekomu kritizovaný produkt alebo služba nevyhovuje a vieme o riešení, ktoré by im mohlo vyhovovať viac, treba sa pripraviť len na to, že to kritizované riešenie prestanú ľudia používať.

Sloboda voľby

Svet sa s nástupom exponenciálnych technológií mení. Jednou zo základných zmien je, že máme oveľa viac možností. Ak nám nevyhovuje podnikateľské prostredie, máme niekoľko desiatok krajín, špeciálnych obchodných zón alebo virtuálnych prostredí, do ktorých môžeme presunúť naše existujúce podnikateľské plány alebo vymyslieť úplne nové.

S nástupom Internetu odchádza novodobý feudalizmus. Spoločnosť prešla mnohými fázami, od kombinácie globálneho a lokálneho zdaňovania v Rímskej ríši cez väzbu na feudálneho “panovníka” až po národné štáty, ktoré zdaňovali všetko, čo sa v daných štátoch mihlo – od produkcie, spotreby, práce cez kapitálové výnosy až po majetok. Čo sa mení teraz? Ak niekto robí ICO, úplne prvé rozhodnutie, ktoré robí je “ktorú jurisdikciu použijem”? Toto rozhodnutie sme kedysi nemali možnosť urobiť, resp. nebolo to také jednoduché. Žili sme v nejakom národnom štáte a teda sme používali len jednu jurisdikciu. V dnešnom Internete dokonca máme možnosť defacto použiť “virtuálnu jurisdikciu”, ako to robia anonymné projekty, ktoré sa rozhodli fungovať iba vo virtuálnom svete. Azda najväčším takýmto projektom je Bitcoin, ktorý vznikol “na Internete” a od začiatku sa riadil pravidlami, ktoré boli dané kódom. Národné štáty boli postavené pred hotovú vec a museli sa rozhodnúť ako na túto inováciu reagovať. Aj napriek veľkým rečiam o regulácií nemajú na fungovanie Bitcoinu samotného absolútne žiadny vplyv. Snažia sa síce vyžmýkať nejaké dane z výmen na rozhraní jurisdikcie a Bitcoinu, ale do samotnej podstaty Bitcoinu nedokážu zasiahnuť. To je jeden z dôvodov, prečo mnohí propagujú myšlienku “kryptomeny nie, blockchain áno” – stratili kontrolu a chcú ju získať naspäť.

Táto sloboda voľby jurisdikcie priniesla nevídanú vec. Od toho kedy štát občanom oznámil koľko z ich príjmu mu majú odviesť sme sa dostali do spoločnosti, kde si môžeme do veľkej miery vybrať či chceme podliehať nejakej štátnej jurisdikcii a ak áno, tak akej. Samozrejme, štáty sa snažia prijímaním zákonov túto slobodu obmedziť, ale de facto ju stále máme v mnohých oblastiach svojho života.

Ak sa teda existujúce štruktúry majú niečoho báť, nie je to to, že by sme ich chceli alebo dokázali zničiť. Celkovo nie sme ľudia, ktorých by ničenie čohokoľvek napĺňalo. Ak sa nám nepáči, proste odídeme. Predstavitelia štátov toto riešenie často ponúkali: “Ak sa vám nepáči, choďte inde”. S nástupom nových technológií je ale táto možnosť reálna a štátom sa to nepáči. Keď úspešní ľudia odídu do inej jurisdikcie, predstavitelia alebo fanúšikovia štátu hovoria o zrade. A je to o to horšie, že tí úspešní sú často obľúbení – ak odíde nejaký podnikateľ, ktorý vyrába plastové okná, je to podľa väčšinovej spoločnosti “chamtivý podnikateľ”, ale ak je to obľúbený športovec, kritizuje sa už ťažšie.

Záver

Nebojte sa ničoho, jediné, čo môžete stratiť sú tie “neviditeľné” ostatné drôty, ktoré vás obmedzujú. Tak ako pri páde Rímskej ríše, ktorá zanikla postupne a dlhé stáročia si veľa ľudí myslelo, že žije v Rímskej ríši, aj napriek tomu, že realita, ktorá ich priamo ovplyvňovala bola úplne iná, stane sa to isté. Ak budeme úspešní, vyriešime s pomocou technológií, šikovných inovátorov a mnohými zaujímavými open-source projektami postupne všetky spoločenské problémy lepšie ako to robí štát. Kto bude mať chuť, nech si kľudne volí, spieva hymny, vešia vlajky a používa štátne peniaze. My budeme svoje problémy riešiť inak – či už vo virtuálnom svete alebo v našich komunitách. Možno si nejakí predstavitelia štátu potom prečítajú našu kritiku, niečo zmenia a prilákajú nejakých klientov.

Našim ideálnym výsledkom je dosiahnuť stav v akom sa nachádza Katolícka cirkev. Kedysi povinná inštitúcia, ktorá vyberala dane, popravovala ľudí, poskytovala aj dôležité služby je dnes niečo, čo si môžeme dobrovoľne vybrať alebo nevybrať. Štátny úrad by tak mal byť novodobý kostol – dnu vstúpim iba vtedy, keď chcem, nie preto, že musím. Kým sa  tak stane, berte Paralelnú Polis ako únikový východ. Môžete ním vojsť von.

Ako túto realitu priblížiť?

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o tom, čo robíme, sledujte naše blogy, navštevujte naše akcie, odoberajte náš mailing list, pridajte sa k členskej základni alebo do boardu. Ľudia, čo tieto možnosti využili tým získali.

Ak by ste nás chceli podporiť, momentálne potrebujeme každú podporu. Každá pomoc je vítaná a sme za ňu vďační. Otvorenie priestoru je finančne náročné a bez neho sa veľmi ďaleko nepohneme, keďže budujeme najmä lokálnu komunitu vo fyzickom priestore.