Paralelné spoločnosti

Napísal Juraj Bednar

Ak je tá sloboda taká super, prečo nie je všade? Prečo evolúcia umožnila vznik štátu, keď je sloboda lepšia?

Myslím si, že sloboda je super a práve preto je všade okolo nás, len ju až tak nevnímame. Na Slovensku sa cítim slobodne, lebo si môžem robiť to, čo chcem, až na veľmi mizivé promile výnimiek. Keď idem po ulici, cítim sa bezpečne a to aj napriek tomu, že na ulici nepatroluje policajt, ktorý by ma aktívne chránil. Lebo väčšine spoluobčanov nepríde ako dobrý nápad len tak ma prepadnúť a zbiť. Ak to z času na čas urobia nejakí menej inteligentní hulváti, veľmi málokomu príde správne tento čin schvaľovať – bez ohľadu na to, čo sa stane v “trestnom konaní”.

Až na malé výkyvy (ktoré sú vždy súčasť evolúcie – mutácie) tu máme slobodne interagujúcich ľudí, ktorí konajú na základe svojich rozhodnutí.

Tým chcem povedať, že je to presne opačne ako hovoria bývalí libertariáni. Až na malé výkyvy (ktoré sú vždy súčasť evolúcie – mutácie) tu máme slobodne interagujúcich ľudí.

Čiže – vo väčšine interakcií na štáte vôbec nezáleží. Dokonca ani to, čo si myslíme, že máme “vďaka štátu” funguje vďaka emergentnej morálke a pravidlám.

Ako každý komplexný systém, aj ľudská spoločnosť má variabilitu, ale mám pocit, že sa dostávame do tradičného bodu zlomu. Nie, nepríde po ňom libertariánska utópia, vidím to skôr na ďalšiu dobu temna. Ale tentoraz bude trochu iná – práve vďaka technológiám, ktoré nám umožnia vytvárať aj v silne centralizovanej spoločnosti ostrovy slobody.

Ja a moji kamaráti ich voláme Paralelná Polis. Zaujímavé je, že takéto ostrovy slobody vždy existovali, termín Paralelná Polis pochádza konkrétne z československého socíku (a jeho autorom je Václav Benda), ale paralelné spoločnosti a paralelné riešenia sú bežné, používame ich stále a tvoria jadro našich interakcií. Paralelná Polis ako organizácia tento fenomén skúma, spoluvytvára a kladie na neho dôraz, ale paralelné polis sú už teraz väčšie ako štát. Ak ste sa rozhodli, že nebudete obchodovať so známym podvodníkom, využili ste reputačný systém paralelnej spoločnosti. Podvodník nie je na žiadnom “štátnom zozname”, ale aj napriek tomu viete, že s ním nechcete obchodovať.

Ak niekto dostane výborný nápad, že začne pridávať nebezpečné látky do jedla, ľudia ich prestanú kupovať. A to aj napriek tomu, že si to nemyslí väčšina (vďaka Minority Rule). Trh sa riadi pravidlom, ktoré neschválil žiadny poslanec.

Ak vodič Uberu smrdí a nejazdí bezpečne, po pár jazdách dojazdil. A to aj napriek tomu, že smradľavých taxikárov štát nereguluje. Uber je súkromný poskytovateľ pravidiel pre vodičov v zdieľanej ekonomike, ktorí chcú používať ich platformu.

Takže – z môjho pohľadu evolúcia ukazuje, že až na lokálne fluktuácie ľudia žijú prevažnú väčšinu času v slobode, môžu sa rozhodovať ako naložia so svojim časom, prostriedkami, čo budú robiť. Väčšina našich interakcií prebieha na základe emergentných pravidiel, reputácii a “šepkande”, marketingu a mnohým iným mechanizmom, ktoré umožňujú dobrovoľné interakcie ľudí. A o väčšinu tejto slobody sa nezaslúžili a už vôbec sme sa k nej “nedovolili” v parlamentných voľbách. Vyplývajú z miliárd dobrovoľných rozhodnutí ľudí na trhu.

Sme slobodní aj napriek demokracii, aj napriek centralizácii, aj napriek korupcii a aj napriek policajtom a politikom. A tieto spomínané veci sú prekážka v slobode a robíme s ňou presne to, čo robíme s každou prekážkou – buď sa s ňou naučíme žiť alebo ju obídeme. Ja policajtov napríklad obchádzam pomocou Waze :).

Paralelné polis nie sú výnimkou, sú štandardnou sadou mechanizmov, ktoré vytvárajú interakcie medzi ľuďmi. Ale keďže si ich nevšímame, poďme sa pozrieť na paralelné riešenia tradičných problémov tohto sveta podrobnejšie.

Verejné statky

Verejný statok je statok, pri ktorom je ťažké vylúčiť tzv. “čiernych pasažierov”. Tradičný pohľad je taký, že ak sa rozhodnem postaviť turistický chodník, je veľmi ťažké vylúčiť, aby ho niekto použil zadarmo. Je to teda niečo, čo je verejne dostupné. Problém verejných statkov a možnosti súkromného riešenia skvelo rozoberá Robert Chovanculiak vo svojej knihe Pokrok bez povolenia.

Štát problém “verejných statkov” rieši tak, že nedovolí byť nikomu čiernym pasažierom – dokonca ani tým, ktorí o daný statok nemajú záujem. Je jedno, že neplánujem nikdy použiť kruhový objazd v Medzilaborciach, musím naň prispievať, lebo štát rozhodol, že sa jedná o verejný statok a teda by som naň prispievať mal.

A tu sa dostávame k odvekému problému “Kto by staval cesty?”

Najprv sa pozrime na to, že či to, čo kedysi bol verejný statok môžeme vďaka technológiám stále považovať za verejný statok. Naozaj nie je možné vylúčiť čiernych pasažierov z ciest? So systémom skenovania značiek, mýtnych systémov a podobne už teraz nie sú verejným statkom napríklad diaľnice. Každý, kto ich chce používať, musí zaplatiť poplatok. V zahraničí sú bežné mýtne brány. Buď dokáže brána naskenovať predplatený kredit alebo zaplatíme za použitie cesty jednorázovo. Ak dokážeme vylúčiť čiernych pasažierov, ide o súkromný statok a problém čierneho pasažiera riešiť nemusíme.

Ďalším spôsobom ako problém verejného statku rieši súkromný sektor je spájanie verejného a súkromného statku. V obchodnom centre je parkovisko alebo toaleta často zadarmo. Aj napriek tomu, že nedokážu vylúčiť čierneho pasažiera – môžem prísť, zaparkovať, vykonať potrebu a odísť bez toho, aby som si niečo kúpil, väčšina ľudí chodí do obchodného centra nakupovať a v prípade, že by tam nebolo kde zaparkovať alebo kde ísť na toaletu, chodilo by tam menej ľudí. Tieto verejné statky teda zvyšujú hodnotu súkromných statkov a problém čierneho pasažiera sa zaplatí v absencii konkurenčnej nevýhody.

Ďalším zaujímavým spôsobom ako ľudia riešia problémy verejných statkov je crowdfunding. O ňom je veľká kapitola v knižke Pokrok bez povolenia a ak vás táto téma zaujíma, naozaj odporúčam knižku prečítať. V skratke crowdfunding rieši problém verejných statkov viacerými spôsobmi. Na to, aby verejný statok vznikol je potrebné, aby sa vyzbierala cieľová suma (a ak sa nevyzbiera, verejný statok nevznikne a ľuďom sa vrátia peniaze). Ak ľudia daný verejný statok chcú, musia sa vyzbierať – čierny pasažier nemôže zneužívať verejný statok, ktorý neexistuje. Crowdfunding tak umožňuje kooperáciu ľudí, ktorým záleží na tom, aby verejný statok (napríklad aj cesta) existoval. Mnohí crowdfunding vnímajú ako spôsob na predpredaj súkromných statkov – napríklad Pokrok bez povolenia aj moja kniha vznikli práve vďaka crowdfundingu. To, že sa pomocou crowdfundingu úspešne stavajú mosty, financuje armáda na obranu krajiny alebo stavajú verejné kúpaliská je však dôkazom, že je to spôsob, akým sa dá zabezpečiť to, o čom si ľudia mysleli, že to dokáže iba štát. Crowdfunding má však dôležitú informáciu, ktorú štátom generované verejné statky nemajú – existuje možnosť, vďaka ktorej verejný statok, o ktorý nie je dostatočný záujem, nevznikne.

Vráťme sa ku kruhovému objazdu v Medzilaborciach. Naozaj ho treba? Ak naň žiadny obyvateľ alebo človek, ktorý tadiaľ často jazdí nechce prispieť, možno je existujúca križovatka dostatočne dobré riešenie. A možno ľudia radšej uvítajú opravu výtlkov alebo semafór pre chodcov pri základnej škole.

Tu sa dostávame k druhému aspektu súkromného financovania – nemáme len informáciu o tom, či niečo má alebo nemá vzniknúť, ale aj ako veľmi to má vzniknúť. Ak sa opýtate náhodného človeka na ulici, či si praje lepšie školy, lepšie zdravotníctvo, lepšiu bezpečnosť a lepšie cesty, na všetko odpovie kladne. Málokto si myslí, že by chcel horšie školy. Ale ak experiment trochu zmeníme a postavíme pred neho štyri kasičky “škola”, “nemocnica”, “policajti” a “cesty” a má do nich hodiť časť zo svojej peňaženky, v prvom rade zistíme, že úplne prvé, čo ho zaujíma je pečené kura na večeru. A ak má deti, možno školu, ak má starších príbuzných, možno trochu prispeje na nemocnicu. Ak žije v nebezpečnej časti mesta, prispeje na policajtov. A ak jazdí, možno prispeje na cesty.

Prvá forma otázky – “čo chcete, aby bolo lepšie lepšie” totiž nemá hraníc. Všetko sa dá zlepšovať a málokto si uvedomuje, že zlepšovanie je vždy na úkor niečoho iného – skutočné bohatstvo (produktívna energia ľudí, výrobné stroje, budovy a podobne) nie sú nekonečné. Ak chceme novú nemocnicu, nemôže v tej budove byť zároveň škola a policajná stanica. Ak máme obmedzené množstvo budov, musíme si vybrať alebo postaviť novú budovu. Na to potrebujeme zase stavebnú techniku, prácu robotníkov, materiál a územie, kde ho postavíme.

Až druhá forma otázky nám umožní usporiadať priority a urobiť to, čo ľudia naozaj chcú.

Aj vďaka technológiám teda verejné statky môžeme dodávať mimo štát – často dokážeme efektívne vylúčiť čiernych pasažierov a z verejného statku urobiť statok súkromný, ktorý slúži zákazníkom a rozvíja sa na základe ich skutočných preferencií. A vďaka iným technológiám dokážeme efektívne alokovať bohatstvo tak, aby vznikli tie verejné statky, o ktoré je záujem.

Crowdfunding nie je len “pošlite mi sem peniaze a ja niečo urobím”, je to spôsob, akým organizovať veľké množstvo ľudí na to, aby si spoločne zlepšili svoje životy.

Reputácia a súkromní poskytovatelia práva

Zdieľaná ekonomika nám prináša aj druhú potrebu, o ktorej sa dozviete zaujímavé veci v knihe Pokrok bez povolenia. Hovoril som o nich v úvode – nepísané aj písané pravidlá, ktoré vznikajú z interakcií medzi ľuďmi a používaní súkromných statkov. A reputácia, vďaka ktorej dokážeme zo spolupráce a interakcie vylúčiť nevyhovujúcich partnerov, či už ako trest za predchádzajúce správanie alebo ako prevenciu budúcich možných problémov.

To, o akú silnú formu paralelnej regulácie sa jedná si však mnohí ľudia neuvedomujú. Ľudia majú pocit, že to, čím sa riadia sú zákony. Tie väčšinou ani nečítali, predpokladám, že väčšina ľudí dokonca nevidela jediný celý zákon.

Súkromní poskytovatelia pravidiel však existujú a spôsoby ako ich vynucovať sú rôznorodé. Napríklad už len dôvod, prečo čítate tento text je, že môj prehliadač stránok, v ktorom tento text píšem sa riadi rovnakou sadou pravidiel ako server, na ktorom beží aplikácia, do ktorej to píšem. Operačný systém musí spĺňať pravidlá TCP/IP protokolu, prehliadač podporuje štandardy HTTP, HTML, CSS, ECMAScript. Klávesnica, ktorá je pripojená k počítaču podporuje zase štandard USB. Ani jedna sada z týchto pravidiel nie je určená zákonom. Dokonca existujú aj výrobcovia, ktorí sa aktívne rozhodli tieto štandardné pravidlá porušovať, napríklad staršie verzie prehliadača Internet Explorer. Vďaka tomu niektoré stránky hneď po zistení, že máte takýto prehliadač odmietnu kooperovať. Je to jednoduchšie ako podporovať inú sadu pravidiel. “Ak nespĺňate pravidlá, odmietame s vami interagovať, skúste iný prehliadač, ktorý ich spĺňa”.

Toto sa netýka iba technologických pravidiel. Dokonca sa to týka bankového sektora alebo daní. Mnohí si myslia, že to ako platíme dane alebo aké pravidlá používajú banky pri boji proti špinavým peniazom je dané výhradne miestnymi zákonmi a reguláciami. Možno vás prekvapí, že v daňovej otázke je oveľa dôležitejšou autoritou ako Ministerstvo Financií organizácia OECD. A pri bankových prevodoch sa banky riadia napríklad aj pravidlami organizácie FATF-GAFI.

Tieto pravidlá navyše nemusia byť rovnaké. Rôznorodosť systémov pravidiel ukazujú napríklad krytpomeny. Tie fungujú tak, že ak sa ľudia zhodnú na pravidlách, vidia rovnaký “stav účtov”. Kto nasleduje pravidlá siete Bitcoin, má Bitcoiny. Ale ak sa niekto koncom júla 2017 rozhodol, že preferuje väčšie bloky a nasledoval pravidlá tejto siete, používa Bitcoin Cash. Primárny rozdiel medzi rôznymi kryptomenami tak je práve v pravidlách, ktoré si konkurujú a tieto systémy dokážu koexistovať vedľa seba.

Súkromné poskytovanie pravidiel funguje aj na úrovni dobrovoľnej regulácie, ktorá prináša konkurenčnú výhodu. Príkladom môže byť organizácia Nepracujeme pre štát, ktorá združuje firmy, ktoré svoje energiu nevenujú obchodom so štátom, a to ani nepriamo. Je to pre nich konkurenčná výhoda, pretože sú preferovaní zákazníkmi, ktorí rozmýšľajú podobne – dokonca takýmto firmám poskytujú aj zľavy. Podobným príkladom môže byť aj organizácia Cruelty Free Kitty. Je to organizácia, ktorá mapuje značky, ktoré netestujú svoje produkty na zvieratách a ani im pri výrobe svojich produktov neškodia. Dobrovoľné vystavovanie sa pravidlám je obmedzenie konania na jednej strane, na druhej strane to zvyšuje hodnotu firmy.

Mnohí namietajú, že existujú pravidlá, ktoré paralelní poskytovatelia pravidiel nedokážu dodávať. “Dôkazom” je ale väčšinou to, že tieto pravidlá určuje štát a teda žiadni takí poskytovatelia neexistujú. Skúsme myšlienkový experiment. Chvíľu sa hrajme na to, že štát neexistuje a teda neexistuje štátny poskytovateľ “zákazu vrážd”. Fero zabije svojho suseda Petra, lebo spal s jeho ženou. Na druhý deň sa zobudí a usmiaty ide do potravín a kúpi si rožky s treskou ako keby sa nič nestalo. Naozaj? Myslím, že v prvom rade od neho ujde žena, v druhom rade rodina a kamaráti Petra by s Ferovou bezproblémovou a šťastnou existenciou mali dosť zásadný problém. Ostatní susedia v paneláku asi tiež nebudú úplne nadšení z toho, že medzi nimi býva niekto, kto svoju prehru v súťaži o ženu rieši ostrým nožom. Za pravidlá proti vraždeniu nevďačíme štátu, máme ich dávno zabudované v spoločnosti a sú vynucované na mnohých úrovniach. Veľká pravdepodobnosť, že Fero strávi zvyšok života za mrežami je len jedným z mechanizmov, ale nie je to jediný mechanizmus. A možno nie je ani najúčinnejší.

Je dôležité si uvedomiť, že sa vystavujeme rôznym pravidlám od rôznych poskytovateľov. Niektoré sú explicitne napísané na papieri. Niektoré vznikajú ako emergentný jav z interakcií a morálky v spoločnosti. Niektoré dodržiavať musíme, niektoré chceme a niektoré si môžeme vybrať.

Pravidlá sú však len jednou z častí paralelnej spravodlivosti. Ako zabezpečíme, aby tieto pravidlá aj niekto dodržiaval, prípadne ak ich nedodržiava, aby bol potrestaný?

Možností je viacero. Jednou z nich je nastavenie pravidiel tak, aby k podvodu nemohlo prísť. Takto funguje napríklad Lightning Network v Bitcoine, Bitcoin samotný alebo “smart contracts”. Dodržiavanie pravidiel tak algoritmicky overuje nejaký systém a interakcie, ktoré pravidlá nespĺňajú buď vôbec nenastanú (smart contracts, kryptomeny) alebo ten, ktorý pravidlá poruší je automaticky algoritmicky potrestaný (Lightning network).

Druhá možnosť je, že pravidlá centrálne vynúti platforma, na ktorej sa interakcia odohráva (nie štát). Takto funguje napríklad PayPal, Taobao, Ebay, Uber, Airbnb a podobne. Ak ma niekto podvedie, neobraciam sa na štát a spotrebiteľské právo, ale na platformu, ktorá môj problém vyrieši.

Ďalšou možnosťou, ktorá je častou najmä pri anonymných alebo jednorázových vzťahoch je predplatenie pokuty. Ak si chcete prenajať auto alebo bicykel, často vám na karte zablokujú pomerne vysokú čiastku, ktorá vám prepadne, ak auto či bicykel nevrátite alebo ich vrátite poškodené. Na dark marketoch ako napríklad Silk Road sa celá suma zamkne do tzv. “escrow” kontraktu, ktorý vám prepadne v prípade, ak pravidlá porušíte.

Pri opakovaných vzťahoch s platformou (AirBnb, Uber alebo Paralelná Polis) je dôležitým nástrojom reputácia. Ak hrozí, že s pokazenou reputáciou nebudete môcť platformu naďalej používať, neoplatí sa vám v žiadnej jednotlivej interakcií podvádzať. Ak chcem byť klient alebo vodič Uberu, neoplatí sa mi podvádzať, pretože získam málo, ale prídem o možnosť používať platformu.

Ďalšou možnosťou sú externé systémy reputácie. Hodnotenie lekárov, predajcov alebo produktov. Ak vytvorím nejaký nový produkt, chcem, aby mal dobré recenzie. Chcem aby som ako predajca mal čo najlepšiu reputáciu u ľudí, ale aj na platformách. Kaviarňam a reštauráciám záleží na hviezdičkách a recenziách na Tripadvisore, Google Maps alebo iných platformách.

Ako dochádza k integrácií a prepájaniu rôznych platforiem, osobná aj firemná reputácia bude mať obrovskú hodnotu. Servery ako booking.com môžu byť zdrojom reputácie, dokonca aj ak si ubytovanie zarezervujem cez inú službu.

Zaujímavosťou na reputácii je to, že je subjektívna a má rôzny dopad. V Číne asi závisí viac na reputácii cez WeChat ako Booking.com, McDonald’s trápi viac reputácia medzi svojimi zákazníkmi ako medzi vegánskymi eko aktivistami. Vďaka tomu každý človek používa tie reputačné systémy, ktoré odrážajú jeho vnútorné hodnoty a nastavenie, pričom centrálna “reputácia” ani nemusí existovať alebo nemusí byť používaná.

Ďalšou možnosťou riešenia sporov je arbitráž, napríklad pomocou decentralizovaného systému Arbitrust. Obidve strany, ktoré sa dostanú pred arbitra sa dopredu zaviažu, že budú súhlasiť s výsledkom rozhodnutia. Ak odmietnu arbitráž, prichádza na rad ostrakizácia a reputácia – človek je vylúčený z komunity a z budúcich možných obchodných vzťahov, pretože odmieta spravodlivé riešenie sporov.

Paralelné vzdelávanie

Keby neexistovali štátne školy a povinná školská dochádzka, deti by boli hlúpe a nechodili do školy, lebo by makali na poli namiesto školy.

Pekná teória, v skutočnosti úplne mimo. James Tooley zobral batoh a išiel sa pozrieť na to, ako to je v skutočnosti. Zistil, že najchudobnejšie deti v skutočnosti chodia do súkromných škôl. Najchudobnejšie deti v Indii a Afrike, nie “chudobní” nezamestnaní na sociálnych dávkach v Európe. Aj v slamoch si rodičia uvedomujú, že ak ich deti nebudú vzdelané, tak sa zo slamu nikdy nedostanú. Ak si niektoré deti nevedia dovoliť ani ten dolár mesačne, ktorý stojí súkromná škola, mnohé súkromné školy niektoré deti vzdelávajú zadarmo (v jednej škole v Nigérii to bolo 9% detí).

Na tomto mieste sa hodí krátke pozastavenie. Ľudia majú často predstavu, že ak je niečo “súkromné” a s cieľom zisku, je to automatický zlé a chamtivé. Charita, neziskovky a štát sú tu na to, aby robili “dobro” a tie zlé súkromné firmy, ktorým ide iba o zisk nejak pretrpíme, ale nepovažujeme ich za niečo, čo koná “dobro”. V skutočnosti to tak ale nie je. Veľkú väčšinu týchto súkromných škôl založili rodičia, ktorí proste chceli, aby ich deti mali dostatočné vzdelanie, ktoré štátne školy, ktoré sú “zadarmo” jednoducho nie sú schopné poskytnúť. Ich motivácia bola predovšetkým poskytnúť službu, ktorá je udržateľná a vyrieši ich problém.

Samozrejme, všetci mohli kandidovať na ministerstva školstva a “zmeniť školy zhora”. Lenže založiť súkromnú školu v slame je jednoduchšia a efektívnejšia cesta, ktorá funguje prakticky okamžite.

Postaviť trvalo udržateľné riešenie problému a zarobiť na tom je z môjho pohľadu konanie dobra. Je jedno, či je to firma, neziskovka, charita alebo cirkev. Všetky tieto organizácie hľadajú spôsob ako dlhodobo získavať príjem na to, aby mohli konať to, o čom si myslia, že prináša hodnotu.

Pri vzdelávaní znova používame viac neštátne (paralelné) riešenia ako štátne. Áno, takmer každý z nás chodil na základnú školu, kde sme sa naučili čítať a písať, počítať a niektorí si zapamätali, kedy sa narodil Ľudovít Štúr. Ale väčšinu toho, čo sme sa naučili a dennodenne používame sme sa nenaučili v škole a už vôbec nie v štátnej škole. Od učenia sa popri práci, internetových kurzov, prednášok, ktoré robia rôzne organizácie (napríklad aj Paralelná Polis), rôznych YouTube videí, Khan Academy až po súkromné platené kurzy. Pre vzdelanie nebol nikdy lepší čas. Informácie sú takmer zadarmo, ľudia sa môžu špecializovať a ak sa niekto chce niečo naučiť, má takmer nekonečné možnosti bez ohľadu na finančné možnosti. Namiesto počúvania znudeného pedagóga ako tridsiatypiaty rok diktuje deťom do zošita dejiny sveta si môžeme vypočuť Hardcore History, prečítať nespočetné množstvo kníh, študovať Wikipediu v prakticky akomkoľvek jazyku. Informácie sú dostupné a je len na nás, akým spôsobom ich budeme prijímať a pracovať s nimi, aby sme získali skúsenosti.

Ako ste si iste všimli, nie som skvelý autor textov. Píšem dlhé a zložité vety. Mnohé veci by sa dali povedať lepšie. Ale na rozdiel od väčšiny ľudí si dokážem naozaj sadnúť a takýto článok napísať. To nevie veľa ľudí. Nie je to vďaka tomu, že som dával pozor keď nás učili písať slohy. Je to vďaka tomu, že som písal pre časopis PC Revue a videl som ako vyzerá výstup od korektora alebo kolegu Peťa Palúcha, s ktorým sme si navzájom pripomienkovali články o Linuxe. Programovať neviem preto, že by som sa to naučil na hodine informatiky. Prečítal som si manuál a začal som experimentovať.

Takmer všetko, čo chcete vedieť je lepšie naučiť sa praxou. Ak chcete ľudí ohurovať faktami a cudzími slovami v krčme, prečítajte si učebnicu. Ak chcete niečo urobiť a dokázať, musíte sa učiť na projektoch.

K základnému vzdelaniu vo svete existujú ešte dva paralelné prístupy – homeschooling a unschooling. Ten druhý je práve o tom, že deti sa učia čo chcú a to tak, že robia na projektoch. Je to presne opačný prístup ako sediet v školskej lavici a písať si poznámky. Idú von a postavia priehradu, katapult na jablká, naprogramujú hydroponický systém, vyskúšajú podnikať. Poznám pár detí, ktoré sa učia týmto spôsobom. Nie, neflákajú sa, sú extrémne zvedavé a už teraz viem, že väčšina vyštudovaných filozofov a historikov umenia im bude nosiť organické šaláty v reštaurácii. Homeschooling je niečo medzi – rodičia deti učia to, čo je predpísané – a okrem toho aj niečo iné. Deti sa síce musia naučiť kedy sa narodil Ľudovít Štúr, ale nemusia to robiť v školskej lavici. A samozrejme môžu sa učiť aj mnohé iné veci. Ak sa deťom môžu venovať rodičia alebo súrodenci, vzniká škola doma.

Už teraz vidíme pestrú škálu vzdelávacích možností. A to som ešte nezačal ani o záujmových krúžkoch, kurzoch pre deti aj dospelých.

V dnešnej dobe je paralelné vzdelávanie tak rozšírené, že nie je problém v tom, či dokážeme získať vzdelanie mimo štátu. Problém je vybrať si, aké vzdelávanie je pre nás užitočné, aby sa mu oplatilo venovať čas.

Potraviny

Potraviny ako také sú našťastie dodávané trhom, čiže štát v nich primárne nepodniká. Na druhej strane centrálne plánovanie cez nespočet regulácií a poľnohospodárskych dotácií fičí na plné obrátky. Podnikateľom sa viac oplatí pestovať repku olejnú ako zemiaky.

V tomto ohľade sú paralelné potraviny “domáce” alebo farmárske pestovanie s ohľadom na iné hodnoty ako najväčšia výnosnosť na hektár. Mäso bez antibiotík a rastových hormónov, nestriekané rastliny, voľne behajúce sliepky. V dnešnej dobe je až trochu smiešne ako máme pocit, že prírodu, ktorá produkuje väčšinu potravín, ktoré sú pre nás dobré potrebujeme centrálne riadiť a máme pocit, že to dokážeme lepšie ako milióny rokov evolúcie.

Parallel Garden v Paralelní Polis Praha

K paralelným potravinám patria farmári, domáci pestovatelia a chovatelia, ktorí veci robia inak a od toho centrálneho plánu sa nejakým spôsobom odkláňajú. Patria sem projekty ako Parallel Garden pražskej Paralelní Polis, rôzne vertikálne farmy, akvapónia, permakultúra alebo paleo pestovanie v súlade s tým ako sme sa k potravinám dostávali pred agrárnou revolúciou. Našťastie pestovatelia môžu relatívne bezproblémovo predávať svoje produkty. Pomáha im k tomu zdieľaná ekonomika a aplikácie, ktoré umožňujú prepojiť pestovateľov s producentami. Alebo klasické farmárske trhy.

Starostlivosť o seniorov

Starostlivosť o seniorov je niečo, čo si bez štátu nevieme predstaviť. Ako by seniori prežili, keby štát nevyplácal dôchodky a neprevádzkoval domovy dôchodcov? Nevieme si to predstaviť, lebo žijeme krátko. Štátna starostlivosť o seniorov je novodobý vynález. A takmer každý dôchodca dúfa, že na ňu nebude odkázaný.

Myslím si, že v tejto oblasti dochádza k obrovským zmenám. Budeme žiť dlhšie, naša produktivita stúpa, takže možnosti šetriť na dôchodok rastú. Na druhej strane demografický vývoj znemožňuje priebežné vyplácanie dôchodkov aktuálne produkujúcimi.

Jedným z nástrojov sú kryptomeny a firmy, ktoré produkujú. Myslím, že ak má niekto teraz menej ako 50 rokov a aktívne nešetrí (alebo nemá našetrené) na dôchodok, bude veľmi sklamaný.

Čo sa týka miesta, kde to robiť, existujú rôzne projekty pre súkromné alebo rodinné domovy dôchodcov. Väčšia rodina sa môže zložiť na nehnuteľnosť (napríklad predajom nehnuteľností, ktoré už jednotlivým ľuďom nevyhovujú) a spoločne si môžu dovoliť starostlivosť. Výhodou je, že ak prídu na návštevu vnúčatá a pravnúčatá, teší sa oveľa viac ľudí naraz. Takýto domov dôchodcov je teda ideálne prázdninové miesto pre deti a podporuje niečo, čo bolo vo svete bežné – interakciu dvoch “neproduktívnych” kohort – detí a seniorov. Deti seniorom prinášajú radosť, seniori deťom skúsenosti, vzdelanie, informácie a svoju pozornosť.

Čo sa podľa mňa bude diať viac je to, že ľudia nebudú iba “šetriť”, aby mohli bývať v súkromných domovoch dôchodcov, ale počas produktívneho veku budú pre seba takéto miesta budovať tak, aby boli pohodlné, a aby sa mohli vyžiť – kultúrne, drobnou prácou (napríklad na záhrade), interakciami s ľuďmi, s ktorými chcú interagovať a podobne.

Paralelný finančný systém

Tajné spoločenstvá v Číne, tzv. “tong”y mali pomerne sofistikovaný systém sociálneho zabezpečenia, interakcií a podobne. V arabskom svete funguje stáročia decentralizovaný systém hawala, vďaka ktorému je možné prevádzať peniaze. Tradičné peniaze – zlato a striebro – boli decentralizovaný paralelný systém. Na minci bol síce často kráľ, ale to, či ten kráľ bol rímsky cisár alebo britský kráľ bolo viac-menej jedno. Teda ak niektorý z nich nemal reputáciu “riedenia” vzácneho kovu.

V dnešnej dobe paralelný finančný systém tvorí hotovosť, ktorá sa používa aj mimo krajinu, kde bola vydaná. A kryptomeny, decentralizované deriváty, rôzne kreditné zoskupenia zabezpečujúce pôžičky.

A potom rôzne spôsoby financovania podnikateľských plánov. Od crowdfundingu, crowd-investovania až po mikropôžičky pre farmárov v rozvojových krajinách.

Paralelnému finančnému systému sa štáty bránia, väčšinou preto, lebo chcú zabraňovať “praniu špinavých peňazí” alebo daňovým únikom. Existencia off-shore daňových rajov tomuto plánu do veľkej miery bráni.

Logistika

Na presun tovaru vznikajú rôzne sharing economy služby. Fungujú podobne ako jednoduchá spoločenská funkcia. Nedávno som potreboval doručiť väčšiu zásielku z Bratislavy do Brna. Napísal som na sociálne siete, či niekto nemá cestu autom. Hľadanie a znižovanie transakčných nákladov riešia rôzne platformy.

Paralelnú logistiku musí oveľa viac riešiť sektor s ilegálnymi tovarmi a službami. Existuje sieť pašerákov a distribútorov, či už sa jedná o regulované lieky, drogy alebo technologické novinky, ktoré nemajú certifikát v danej krajine. Vďaka týmto službám mnohí ľudia dokážu prežiť choroby, na ktoré zatiaľ nie sú schválené lieky v krajine, kde žijú, ale v iných krajinách sa bežne predávajú. Obchod s liekmi je bežný napríklad medzi USA a Kanadou.

Inovácie v decentralizovanej logistike mapuje zaujímavý paper Dropgangs. Ale paralelné riešenia budujú aj veľké firmy. Od doručovanie dronmi, na ktorých pracujú čínski giganti ako Alibaba alebo Amazon, samoriadiace kamióny a autá až po jednoduché riešenia ako doručovacie schránky pri nákupných centrách, ktoré prevádzkuje Alza alebo v USA Amazon.

Doručovací drone

Paralelné obchody

Od fyzických neformálnych obchodov, blšákov sa postupne posúvame k online obchodom. Založiť si e-shop je s open-source nástrojmi ako Woocommerce alebo PrestaShop jednoduché. Ak chcete byť úplne suverénni, môžete používať na platbu kryptomeny, napríklad pomocou BTCPayServer, ktorý je tiež open-source.

Ak sa vám nechce prevádzkovať obchod, môžete sa zapojiť do platforiem ako napríklad Shopify, Ebay alebo Amazon.

V paralelnej ekonomike fungujú aj darkmarkety, ktorého predstaviteľom bol napríklad slávny Silk Road. Ten doplatil na svoju centralizáciu a preto vznikli alternatívy, ktoré sú čisto peer to peer, napríklad OpenBazaar a jeho mobilná verzia Haven alebo Particl. Tieto platformy umožňujú založiť obchod bez akýchkoľvek tretích strán, pričom predajcovia aj kupujúci môžu byť plne anonymní – ak sa nejedná o fyzický produkt, pri fyzických produktoch ostávajú anonymní iba predajcovia. Anonymita však nie je podmienkou a cez platformu môžu predávať aj zabehnuté firmy, ktoré chcú len rozšíriť svoju pôsobnosť do paralelnej kryptoekonomiky.

Mobilná verzia obchodu OpenBazaar – Haven, v ktorej si môžete kúpiť napríklad tričko Paralelnej Polis Košice

Zaujímavosťou všetkých týchto platforiem je, že vytvárajú vlastné sady pravidiel, vďaka ktorým je možné zabrániť podvodom. Rôzne prístupy tak umožňujú dodržať podmienky predaja a zabezpečujú kvalitu produktov a služieb, ktoré sa predávajú. Transakčné náklady na dohodnutie obchodu medzi dvomi úplne neznámymi stranami tak klesajú.

Paralelná zdravotná starostlivosť

Azda neexistuje okrem násilia odvetvie, ktoré by bolo regulovanejšie ako zdravotníctvo, aspoň v Európe. Z môjho pohľadu je to zvláštne – ak by sa o akúkoľvek inú dôležitú oblasť staral štát, výsledkom by bola zlá dostupnosť, nízka kvalita a vysoká cena.

Prečo sa to nedeje pri zdravotnej starostlivosti? Samozrejme sa to deje. Dlhé čakačky na operácie, medicínska prax zaostáva desaťročia za vedeckým poznaním, používame staré technológie, ľudia zomierajú na choroby, ktoré dokážeme liečiť a za to všetko platíme neúmerne vysoké peniaze.

Jedným z paralelných riešení je použiť existujúcich odborníkov (lekárov), ale obísť zdravotný systém. Keď som prvýkrát cestoval do juhovýchodnej Ázie, očkovania som dostal v obývačke od zdravotnej sestry, ktorá mi ich pichla do svalu. Ušetril som kopec peňazí a času. Mnohé lekárske zákroky je možné vykonať ambulantne bez toho, aby sme sa išli nakaziť do čakárne, bez žiadaniek a výmenných lístkov a bez interakcie s poisťovňami.

Druhou zaujímavou oblasťou je biohacking. Ten je preventívny a pozitívny. Preventívny znamená, že biohackeri sa snažia v prvom rade byť dostatočne robustní, aby prípadné choroby, ktoré nás často stretnú, zvládali lepšie. Pozitívny znamená, že sa nesnažíme len riešiť choroby, ale zlepšujeme aj svoj “baseline” – snažíme sa byť lepší ako len “zdraví”. V psychológií sa tomuto prístupu hovorí pozitívna psychológia a ide o oblasť psychológie, ktorá sa nezaoberá liečením chorôb, spracovaním traumatických zážitkov, ale naopak rozvojom silných stránok, medziľudských vzťahov a podobne. Ak nie sme “chorí”, neznamená to, že v zdraví neexistuje široká škála, v ktorej sa môžeme zlepšovať.

V oblasti rozvoja je množstvo paralelných riešení – od vedených psychedelických zážitkov na spracovanie traumatických zážitkov, zbavenie sa závislostí až po osobný rozvoj kreativity, odstránenia stresu a podobne. Psychedelické zážitky mimochodom nemusia byť len s použitím nelegálnych substancií, existuje oveľa viac psychedelických látok, ktoré sú plne legálne a môžeme s nimi pracovať.

Ďalšou možnosťou je používať technológie, ktoré ešte nie sú regulované. Genetické testy nášho genómu alebo mikrobiómu, moderné FMRI skeny a mnohé iné techniky, ktoré si zdravotnícky regulačný systém ešte nevšimol alebo ich nestihol zregulovať.

Tieto technológie nás posúvajú dopredu a čoskoro budeme môcť pracovať s genetickými modifikáciami (pomocou CRISPR), prípadne robiť rôzne “cyberpunk” modifikácie tela. Umelé orgány a rozšírenia tela až po prepojenie mozgu s počítačom. Záblesky týchto noviniek už tu máme teraz. V Paralelní Polis v Prahe je väčšina ľudí už teraz cyborgov – majú implantované čipy, pomocou ktorých dokážu platiť rukou kryptomenami. Prepojenie mozgu s počítačom máme už teraz, moja pamäť je oveľa lepšia, odkedy môžem používať externé záznamové médium v počítači. Mám prístup k obrovskému množstvu informácií, okamžite. To veľmi zásadne mení to, na čo slúži ľudský mozog a čo to znamená byť človekom.

Niektoré liečivá alebo výživové doplnky nie sú u nás ešte schválené, ale pomáhajú ľuďom (v niektorých prípadoch zachraňujú životy) inde na svete. Ako ich zohnať? Možností je veľa, od vycestovania do inej krajiny cez šedé alebo decentralizované obchody a podobne. Príkladom môže byť CBD, ktoré je u nás regulované, ale Bratislavčanom stačí pre dávku vycestovať do Viedne, kde ho kúpite všade. Pre ľudí, ktorí majú problémy so spánkom, rôznymi autoimunitnými ochoreniami alebo epilepsiou to môže byť naozaj pozitívna zmena k lepšiemu.

Vycestovanie môže pomôcť aj v prípade lekárskych zákrokov. Príkladmi môže byť:

  • Thajsko – lacní a kvalitní zubári, často sa oplatí aj s letenkou
  • Latinská Amerika (a USA) – neregulovaná terapia kmeňovými bunkami (ambulantne, regenerácia)
  • Ťažké choroby – bleeding edge terapia v rôznych krajinách (napr. USA)
  • Iné krajiny Európskej únie – myslíte si, že v Holandsku alebo v Rakúsku je lepšie zdravotníctvo? Aké ťažké je poistiť sa tam? Stačí zmeniť trvalý pobyt a prípadne založiť firmu, ktorá vypláca minimálnu mzdu.

Paralelné zdravotné poistenie je ďalšou z tém. Okrem šetrenia je možné používať globálne zdravotné poisťovacie produkty, ktoré sú určené pre tzv. “stálych cestovateľov”. Podľa aktuálnych pravidiel vás štátom regulovaná zdravotná poisťovňa musí vždy poistiť. Takže aj v prípade, že s alternatívnym zdravotným poistením experimentujete, v prípade potreby sa stačí “presťahovať” naspäť, prihlásiť sa k zdravotnému poisteniu doma a štátne poistenie teda použiť ako záchrannú brzdu. Väčšinou sa ale túto operáciu oplatí urobiť v inej krajine, kde zdravotníctvo funguje lepšie.

Paralelné podnikanie

Podnikanie vrámci štátneho rámca je len jednou z možností. Prvou možnosťou je samozrejme vybrať si krajinu, v ktorej podnikáme. Ak nám nevyhovuje slovenský rámec, je veľmi jednoduché založiť si firmu v Čechách alebo v Estónsku a mať k dispozícii rovnaký trh ako teraz. Ďalšou možnosťou je podnikať úplne mimo európskej únie.

Ak sa nám nechce zakladať firmu, existujú služby ako Winglio, ktoré poskytujú “firmu ako službu”. Podnikáte pod “ich” firmou a tá vám vypláca zarobené peniaze ako výplatu.

Zaujímavým spôsobom podnikania sú aj decentralizované autonómne organizácie, ktoré nemajú domicil a zisk vyplácajú držiteľom “tokenov” alebo dokonca aj skupovaním a likvidáciou existujúcich tokenov. Takýmto spôsobom fungujú organizácie ako Ethereum, MakerDAO alebo mnohé iné, ktoré nie sú nijak priamo registrované a podnikajú ako neformálne združenia ľudí, ktorých spája jediný záujem – hodnota neregulovaného tokenu na burze. To, ako je tento model udržateľný ešte uvidíme, nakoľko takáto forma riadenia firmy vytvára tzv. “agency problém” – niekto musí vykonávať a posúvať firmu ďalej, ale drobní podieľnici majú na to nízku motiváciu. Na druhej strane regulačné a daňové vákuum sa môže ukázať ako konkurenčná výhoda.

Tokenizované vzťahy však nemusia mať podobu iba autonómnych decentralizovaných organizácií. Tokenizovať je možné aj verejné statky, prípadne iný majetok, dokonca aj klasické podiely vo firme (v závislosti od lokálnych regulácií). Prípadne existujú tzv. hybridné tokeny, ktoré nie sú definované ako klasické finančné aktíva, ale ľudia ich môžu kupovať ako investíciu, zároveň však predstavujú “kľúč” k použitiu platformy.

Získavanie kapitálu pre projekty má tiež rôzne nové podoby. Od ICO/token generation event na kryptomenách, cez crowdinvesting a crowdfunding až po rôzne nové formy podpory, napríklad financovanie cez poskytovanie podielu na investičnej stratégii. Mnohí ľudia investujú svoj čas a peniaze na rozvoj open-source projektov, ktoré používajú nejaký crypto token, ktorého hodnota závisí priamo od ponuky a dopytu, ale kvalitnejším open-source produktom dopyt vzrastá. Príkladom môže byť napríklad Bitcoin, Monero alebo napríklad spomínaný elektronický obchod Particl. Čím viac ľudí bude tieto projekty používať, čím budú užívateľsky príjemnejšie a užitočnejšie, tým väčšiu hodnotu budú mať ich podkladové tokeny. Vývojár teda nemusí pracovať pre firmu, stačí, keď si kúpi token keď je ešte lacný a potom pomôže zvýšiť dopyt. Takto si môže prikúpiť aj tokeny konkurencie, keby to náhodou nevyšlo.

Kryptomenová revolúcia priniesla množstvo ľudí, ktorí pracujú na open-source projektoch a dokáže ich to uživiť bez toho, aby mali nejakého konkrétneho “zamestnávateľa” alebo firmu.

Ďalším spôsobom je podpora ekosystémov. Sem patria startup inkubátory, coworking priestory, hackerspaces, vrátane Paralelnej Polis. Ak chcem, aby v nejakom odvetví došlo k rozvoju, je logické podporiť rôzne súvisiace projekty, ktoré vybudujú ekosystém, ktorý potom môžu používať všetky firmy v odvetví. Hlavne pri začínajúcich exponenciálnych odvetviach v prvej fáze nefunguje konkurencia, ale spolupráca a špecializácia.

Paralelná kultúra

Pri kultúre a umení financovanej z grantov dochádza k skrytej normalizácii. Keďže žiadateľ o grant chce, aby ho vyhral, vedome alebo podvedome prispôsobuje svoje dielo tomu, aby malo čo najvyššiu šancu dostať grant. Samozrejme, v rôznych grantových schémach je určitá forma diverzity, je iné dostať grant od ministerstva kultúry alebo z nórskych fondov, či z Goetheho inštitútu. Na druhej strane dochádza aj k veľkej konvergencii – hodnôt, názorov a pohľadu na to, čo je dobré súčasné umenie.

Tento problém nastáva aj pri súkromných grantoch, ale pri nich je väčšia diverzita. Na jednej strane je vo veľkom samozrejme komerčné úžitkové umenie, ale sektor súkromných podporovateľov rastie aj u nás, aj keď v zahraničí je to samozrejme úplne o inom a sú krajiny, kde kultúru a umenie štát nefinancuje vôbec.

Zaujímavé je ale pozrieť sa na financovanie opačne – osloviť priamo zákazníka (diváka). Verejné granty totiž nemajú žiadnu spätnú väzbu od ľudí, pre ktorých je umenie určené – a to nie je grantová komisia. Crowdfunding umenia, prípadne predaj umeleckých diel, rôzne dohody o spolupráci na jednej strane umožňujú inovatívne spôsoby financovania umenia. Na druhej strane tu máme veľmi pozitívne zníženie nákladov. Cena techniky klesá, informácie o technikách tvorby sú prakticky zadarmo, steny kaviarní sa premieňajú na galérie a hudobníci nepotrebujú žiadne vydavateľstvo, stačí im platforma ako napríklad Bandcamp.

Samozrejme, toto všetko spôsobilo obrovský nárast konkurencia, ktorá naozaj tlačí na kvalitu. V dnešnej dobe každý s moderným telefónom môže byť “fotograf”, ale fotografií, ktoré by sme si chceli zavesiť na stenu doma alebo v kaviarni vo veľkom formáte alebo sa na ne chodili pozrieť do galérie sú zriedkavé – percentuálne v dobe Instagramu a Facebooku oveľa zriedkavejšie ako kedykoľvek predtým. Celkové množstvo peňazí, ktoré sú v hudobnom priemysle od vynálezu MP3 prehrávača kleslo radikálne – hudba je dostupnejšia ako kedykoľvek predtým. A množstvo kapiel a hudobných projektov narastá, pričom konkurenciou sú aj staršie projekty, ktoré už nie sú aktívne. Databáza umenia sa tak neustále zväčšuje a presadiť sa v tomto obrovskom množstve umenia je naozaj ťažké. Pre niekoho je to práve zdôvodnenie existencie grantov, lebo bez nich by mnohé súčasné umenie naozaj nevzniklo. Správna otázka ale je, či by malo vzniknúť, ak si ho tí, pre ktorých je určené dostatočne necenia?

Tu prichádza lepšia práca s fanúšikmi. Príkladom tohto prístupu je napríklad Amanda Palmer, ktorá svoju tvorbu financuje pomocou mesačnej podpory jej fanúšikov. Alebo známy blog Waitbutwhy. Crowdfunding kampane, ktoré pracujú s fanúšikmi sú tiež bežné. Crowdfunding však treba vnímať nielen ako spôsob financovania, ale aj ako spôsob marketingu, komunikácie s fanúšikmi alebo zákazníkmi a ako informáciu o tom, čo ľudia naozaj chcú.

Ďalšou možnosťou sú rôzne nové formy umenia. Vytvoriť alebo zozbierať hudobný podmaz pre reštauráciu, do ktorej chodím, urobiť soundtrack pre zaujímavú budovu. Práca naprieč médiami, vytváranie umeleckých zážitkov, robenie soundtrackov ku knihám, to všetko sú nové spôsoby, kde kopírovanie fotografie alebo zvukového záznamu nestačia.

Podobne ako pri softvéri je možné svoje umenie úplne otvoriť a pracovať iba s fanúšikmi, merchom, koncertami alebo zberateľmi. Paralelná Polis hľadá open-source hudbu, ktorú hrá vo svojom priestore a delí sa o ňu. Zverejniť hudbu ako open-source môže byť na prvý pohľad kontraproduktívne, ale vďaka tomu, že ju nájde potenciálne väčšie množstvo ľudí je dosť pravdepodobné, že zvýšia iné formy príjmu, napríklad pri pustení cez streamovacie služby typu Spotify (ktorá platí autorom aj open-source hudby) alebo si fanúšikovia objednajú album toho istého umelca, ktorý nie je open-source. Prípadne sa zapoja do crowdfunding kampane.

Cestou k paralelnej kultúre a umení je vybudovať si vzťah s fanúšikmi daného umenia, vyskočenie z normalizácie grantov. Prestať si myslieť na to, že máme právo robiť umenie a otvoriť sa svetu a pohľadom zvonka. Ak naše umenie nikoho nezaujíma, môžeme ho robiť ako hobby, ale nemali by sme naň pýtať peniaze od ľudí, ktorí by si ho dobrovoľne nekúpili. Ak umenie nedokáže osloviť “klientov”, je veľmi otázne, či má právo existovať z podpory ľudí, ktorí o dané umenie nestoja.

Paralelná Polis podporuje paralelnú kultúru napríklad organizovaním výstav vo svojom priestore.

Softvér a kreativita

Open-source softvér poskytuje množstvo paralelných riešení na veľa problémov, ktoré sa dajú riešiť softvérom. Môžeme si vybrať prehliadače, sociálne siete, účtovné programy a podobne. V zjednodušení prístupu k open-source softvéru a k jeho objavení pomocou sociálnych sietí ako je napr. github prichádza k tzv. “tail-end” efektu, kedy existujú softvérové balíky, ktoré majú jednotky až desiatky používateľov, ale aj napriek tomu majú zmysel. Sám som tvorcom niekoľkých takýchto balíkov, ktoré nie sú určené na masové používanie, ale riešia špecifický problém, napríklad “ako nájsť zlodeja bicykla na dvojtýždňovom videozázname bez toho, aby sme ho museli pozerať”? Alebo môj nástroj na neurofeedback na alfa vlny pomocou projektu OpenBCI.

Čo sa týka mainstreamového paralelného open-source softvéru, tak viac-menej “ovládol svet”. Operačný systém Linux je najrozšírenejším operačným systémom na svete, nájdete ho na serveroch, routroch, Android telefónoch, tabletoch, Chromebookoch a podobne. Prehliadače stránok sú väčšinou open-source.

Zaujímavou výhodou je, že firmy začínajú monetizovať skôr sieťové efekty ako softvér samotný.

Paralelný marketing

Ako sa tieto sekcie paralelnej spoločnosti dostanú k zákazníkom? Obzvlášť anonymné alebo open-source produkty, ktoré nemôžu využiť tradičné kanály. Alebo môžu?

Mnohé kryptomenové produkty robili čisto zbierku na marketing – billboardy, online reklamu, cashback schémy, affiliate marketing. Mnohé kryptomeny a projekty majú marketingový budget, ktorý crowdfundujú. Fanúšikovia často poskytnú nevyužitý reklamný priestor, ktorý vlastnia.

Marketing našťastie nevnímame ako doménu štátu, aj keď je do veľkej miery regulovaný. Je zakázané robiť reklamu na isté typy služieb (napríklad lekárov alebo právnikov), reklama mnohých iných (napríklad finančných produktov) je regulovaná.

Marketing však stále viac prechádza do formy peer to peer, čoho dôsledkom je aj vznik nového povolania – influencer. Títo ľudia sú zároveň kurátormi aj marketingovým kanálom. Mnoho podcastov začína reklamami, Instagram a Youtube osobnosti často robia promo alebo recenzie produktov. Kedysi bol marketing viac-menej odkázaný na masové komunikačné médiá, v dobe sociálnych sietí stále viac napredujú inovatívne formy marketingu. Okrem spomínaných spôsobov sa jedná najmä o guerilla marketing.

Z pohľadu klientov sa marketing stáva relevantnejším, pretože ľudia si vyberajú zdroje, ktorým venujú pozornosť na základe ich záujmov. Ak mám rád osobný rozvoj a sledujem Tima Ferrissa, reklama pred jeho podcastom bude pre mňa omnoho relevantnejšia ako tá pred večernými správami v televízii. V marketingu stále menej ide o to ako dostať logo pracieho prášku na sietnice čo najväčšieho počtu ľudí, ale ako čo najpresnejšie osloviť ľudí, pre ktorých robíme konkrétny produkt. Tisíc ľudí, ktorí majú o produkt alebo službu záujem je často lepších ako milión ľudí, ktorých väčšinou náš produkt alebo služba vôbec nezaujíma.

Okrem influencerov existujú diskusné skupiny, kde sa marketing šíri často organicky. PR prestáva byť o tom “pozvem novinárov na chlebíčky a poviem im o svojom produkte”. Jedným z marketingových nástrojov sa stávajú “hardcore fanúšikovia”, ktorí často aj zadarmo promujú produkty a služby, s ktorými sú spokojní a zlepšili im život.

V budúcnosti podľa mňa príde k tokenizácii takýchto vzťahov. Affiliates a odmeny za odkázanie sa premenia na tokenizované aktíva, s ktorými bude možné obchodovať a tým príde k zlikvidneniu hodnoty marketingového lievika.

Bezpečnosť a obrana

Toto je jedna z oblastí, kde podľa mnohých neexistuje mimo štátu nič. Asi nič nemôže byť ďalej od pravdy. Bezpečnosť je v mnohých ohľadoch súkromný statok a zabezpečujú ju technológie aj súkromné bezpečnostné agentúry. V shopping centre krádeže alebo prípadnú bitku opitých ľudí nerieši štátny policajt, ale súkromná bezpečnostná agentúra. Na pomoc má moderné technológie na detekciu krádeží, pričom vďaka faktu, že sa jedná o súkromný statok je motivovaná nezasahovať ľuďom do súkromia a pohodlia.

Čo vyšetrovanie? Tomu sa často venujú tiež súkromné firmy – poisťovne, banky, leasingové spoločnosti a mnohé iné súkromné inštitúcie majú svoje vyšetrovacie tímy, ktoré sú efektívnejšie ako štátna polícia. IT bezpečnostné firmy poskytujú služby vyšetrovania a forenznej analýzy, aj digitálnej obrany.

Vďaka rôznym zákazom a reguláciám je sektor bezpečnosti a spravodlivosti do veľkej miery obmedzený, ale aj napriek tomu škárami v zákonoch prepadávajú rôzne konkrétne prípady. Platformy zdieľanej ekonomiky majú tiež svoje vyšetrovacie tímy a často sa podieľajú aj na prípadnej náhrade škody (Airbnb, Paypal).

Ak je bezpečnosť a obrana verejným statkom, platí to, čo som písal vyššie pri verejných statkoch. Už vidím ako ľudia prevracajú oči a hovoria, že predsa každá krajina potrebuje armádu. Panama, Kostarika, Andora, Dominika, Haiti, Island, Kiribati, Lichtenštajnsko, Maurícius, Mikronézia, Monako sú len príkladmi krajín, ktoré nemajú žiadnu vlastnú armádu. Obranu riešia rôzne. Niektoré majú dohodu s inými krajinami, niektoré sa medzi existujúcimi susedmi cítia bezpečne aj bez armády, niektoré počítajú s domobranou a niektoré jednoducho riziko vyhodnotili tak, že preferujú lepšie zdravotníctvo pred armádou, pričom služby armády nakúpia na trhu vtedy, keď budú potrebné.

Ale čo ak chceme armádu, ale nemôže to byť verejný statok financovaný štátom? Ak ľudia armádu skutočne chcú, môžu použiť crowdfunding. Napríklad ako Ukrajina, ktorá nemá dostatok peňazí na vybavenie svojej armády z verejných zdrojov. Ak armáda niekomu prináša hodnotu, dokáže ju vyzbierať. Peniaze sa nikdy len tak nezjavia. Ak vlastním v krajine nejaké množstvo nehnuteľností, oplatí sa pomôcť zvýšiť ich atraktivitu a hodnotu investíciou do obrany.

Existujú príklady mnohých miest, ktoré crowdfundingom zabezpečili súkromnú políciu, ktorá je efektívnejšia a lacnejšia ako štátna polícia. Jednoducho si najali firmu, ktorá sa o bezpečnosť stará a ak nebude poskytovať kvalitné služby, vyberú si obyvatelia inú.

Záver

V tomto texte som sa snažil zmapovať paralelné riešenia v niektorých oblastiach života. V mnohých z nich máme predstavu, že existuje iba štát a keby štát danú oblasť “neriešil”, namiesto neho by bolo vákuum a anormia – spoločnosť bez pravidiel.

Mnohé z týchto riešení sú staršie ako štát a fungujú aj paralelne popri existencii štátu. Mnohé iné umožnili nové technológie, internet a kryptografia. Doteraz sa mi nepodarilo nájsť oblasť, kde by po odstránení štátu neostalo “nič”. V skutočnosti máme množstvo riešení, ktoré sú často lepšie ako štátne, prípadne lepšie prispôsobené na našu aktuálnu situáciu. Veľmi často ich je viac a my si môžeme vybrať, ktoré riešenie nám vyhovuje v ktorej situácii. V Paralelnej Polis tieto riešenia skúšame, hľadáme a spoluvytvárame, aby sme tak vytvorili lepší a spravodlivejší svet. Pre seba a pre ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú tieto paralelné riešenia používať.

O knihe

Tento článok je súčasťou mojej pripravovanej knihy „Hackni sa!“, ktorej crowdfunding kampaň práve prebieha. V prípade, že vás tento článok zaujal, budem rád, ak sa do nej zapojíte – dostanete okrem finálnej knihy, ktorá bude vydaná na jeseň 2019, aj prístup k niektorým ďalším zaujímavým článkom, ktoré doteraz neboli zverejnené. Ak sa vám tento článok páčil, verím, že sa vám bude páčiť celá kniha aj ostatné články. Za každú podporu vydania knihy budem vďačný. Crowdfunding prebieha iba za cryptomeny, takže je naozaj správne “paralelný”, tak ako sa patrí.